From another world

5

Zobudila som sa až ráno na príliš silné slnečné svetlo svietiace priamo do mojich očí. Asi som včera večer pri deptaní samej seba vlastnými myšlienkami zaspala. Prezliekla som sa do Willovej mikiny a legín a zišla som dole. V kuchyni akurát raňajkovali rodičia a Will. ,,Pekná mikina" zasmial sa Will. Usmiala som sa a pokrútila som hlavou. ,,Jedla si včera na večeru niečo?" spýtala sa ma mama. ,,Ehm, asi nie, zaspala som pri čítaní" rozhodla som sa, že to, že som len ležala a hľadela do stropu vedieť nemusí. Nechala to tak ale za to ma donútila na raňajky zjesť jedla aj za dvoch. Celé doobedie som strávila v izbe čítaním, dospela som k záveru, že keby nad všetkým ešte viac premýšľam, dostanem z toho depresiu. A to bolo to posledné čo mi teraz chýbalo ku šťastiu. 

Započula som zvonček, niekto prišiel, netrápilo ma kto a tak som to neriešila. Až keď som počula Willov prenikavý hlas zakričať moje meno, neznámy pri dverách si získal moju pozornosť. Ešte som len schádzala schody a už som mu odkričala naspäť : ,,Noo?" Odpoveť môjho staršieho brata nebola ani potrebná, totižto keď som ho uvidela stáť s tou smutnou tváričkou vo dverách, bolo mi hneď jasné že táto návšteva bude pre mňa. ,,Ehm, ahoj, a poď ďalej" povedala som keď sa konečne Will odpratal. Harry sa na mňa smutne usmial a vkročil dovnútra. ,,A žiadne mládeži neprístupné veci, jasné?" ozval sa odniekade vysmiaty Will. Pretočila som očami a ďalej s Harrym v závese pokračovala do svojej izby. Sadol si na moju posteľ a ja som si spravila pohodlie na stoličke ktorú som si dala oproti nemu. Keď bolo pár sekúnd ticho, rozhodla som sa začať. 

,,Ja- vieš Harry, ehm prep-" 

,,Nie Gwen, ty to mne prepáč, mal som si to všimnúť skôr že ťa niečo trápi a aj včera som tam nemal ostať len tak stáť a ísť ťa upokojiť. Zjavne to nemáš ľahké a ja som sa nesprával ako ukážkový kamarát."

,,Nie, to ja som nemusela po tebe hneď kričať, veď si nič nespravil, ale ja som to už asi proste nezvládla, bojím sa Harry."

,,Nemáš čoho, som tu s tebou. Vždy tu budem a môžeš sa spoľahnúť že so mnou sa ti nič nestane, ochránim ťa."

So slzami v očiach som rýchlo preliezla na posteľ a hodila sa mu okolo krku. Harry ma hneď pevne objal okolo pásu. ,,Mám ťa rada" šepla som roztraseným hlasom. ,,Aj ja teba slniečko" podla jeho hlasu som usúdila že ani on nemá ďaleko od plaču. ,,Chýbala si mi" povedal keď som sa odtiahla a uvelebila sa na jeho rameni. ,,Môj imaginárny priateľ bude asi žiarliť pretože aj ty mne" zasmiali sme sa a potom sme si pustili film. Možno to vyzerá akoby sme spolu chodili a boli do seba zaľúbený až po uši, ale sme len kamaráti. A keďže sa poznáme skoro celý život, sme na seba tak naučení že je skutočne ťažké existovať s vedomím že sa na mňa hnevá. 

Harry nakoniec zostal aj na večeru ale mama ho musela poriadne dlho prehovárať. Po večeri sme sa ešte chvíľu rozprávali : ,,Pamätáš si ako som Lucy hovorila že som v sne videla tú neznámu osobu? Vtedy keď hovorila to s tými duchmi pozorujúcimi nás v spánku." spýtala som sa. Harry sa zamyslel a povedal : ,,Vtedy v škole keď si vyzerala že ťa za chvíľu vypne? Áno pamätám, prečo?" ,,No vieš, v poslednej dobe toho chalana vidím asi v každom sne ktorý si pamätám. Buď je tam niekde hneď akoby hlavná postava sna alebo tam je len niekde v pozadí a pozerá sa, alebo dokonca tam býva aj tak, že akoby sa na môj sen pozeral so mnou, ako v kine, neviem to vysvetliť ale proste ho tam cítim." vysvetlila som. ,,Neboj, nemysli na to a možno to pomôže, všetko je to len v hlave, nemaj strach." Neskôr som ho išla odprevadiť domov. Asi má pravdu, keď na to nebudem myslieť, nebude ma to ani strašiť v snoch. Spokojne som sa vybrala spať s vedomím, že ak si budem niečo zo sna pamätať, nebude tam pán neznámy. 

Objavila som sa v tmavej miestnosti bez dverí alebo okien, bez úniku. Nočná mora? Úžasné.. Sedela som na hojdačke a obzerala sa okolo. Uvidela som postavu, zrazu stála vedľa mňa. Zľakla som sa. Kapucňa, blond vlasy, ja ho poznám. Aj keď nepoznám. ,,Konečne sa znovu môžeme porozprávať, Gwen" povedal pokojne. Jeho hlas bol krásny. Upokojujúci a nežný. Vedela by som ho počúvať hodiny, pokojne by mohol rozprávať aj o rovniciach alebo v nemčine. ,,Prečo ma sleduješ v snoch?" spýtala som sa.

,,Nesledujem, len na teba dávam pozor, to je rozdiel." 

,,Prečo?"

,,Mohlo by sa ti niečo stať, záleží mi na tebe."

,,Povedal si že sa konečne môžme znovu porozprávať, ako to že znovu?"

,,Srdiečko, ja viem že si ma pamätáš, bola si síce mladšia, ale stále si na mňa pamätáš."

,,Čože?"

,,Počul som ťa ako to hovoríš tvojej mame."

,,Začínam sa akosi strácať."

Zobudila som sa celá spotená, keď som si uvedomila čo sa mi to vlastne snívalo, bola som zmätenejšia ako kedykoľvek v mojom živote. Nechápala som vážne ničomu. Ale ten hlas, aj keď som mu nevidela do tváre, ten hlas bol dokonalý, pohladenie pre uši. Zaujímalo by ma ako asi spieva. To by musela byť ale krása. Podľa toho hlasu by som ho spoznala hneď, nikto nemá tak úžasný hlas. Všetko som to hneď musela volať Lucy, ona bude vedieť čo s tým. 

Po dosť dlhom telefonáte Lucy došla k záveru že sú dve možnosti, prvá je že sa so mnou snaží rozprávať duch nejakého chlapca a inak so mnou nevie komunikovať aj keď to je úplná blbosť, nevedela som to Lucy vyhovoriť, a druhá je že som si podvedome vymyslela dokonalého chalana a vymklo sa mi to z rúk a teraz som zamilovaná do výplodu mojej fantázie. Jedno lepšie než druhé. Takže buď som magor alebo som psycho magor. Presne to som potrebovala k životu.