From another world

30

Dva týždne prebehli ako inak veľmi rýchlo. Pár dní sa mi aj podarilo vyhovoriť sa zo školy, len aby som s ním mohla stráviť viac času. Ale aj tak mi prišlo, že som s ním bola moc málo a krátko. Ostalo mi pár nekvalitných fotiek, spomienky a náhrdelník. Nosila som ho neustále, deň čo deň. Pripomínal mi jeho slová. Nech už sme hocikde, naša láska obletí aj celý vesmír a vždy si nás nájde. Hrala som sa s malým strieborným lietadielkom a usmiala sa cez slzy ktoré mi prázdne tiekli dole lícami, nad spomienkou na jeho úsmev. Nezáleží na vzdialenosti, láska si vždy nájde cestu, a ver alebo nie, ja ťa budem milovať už navždy. Usmiala som sa nad spomienkou jeho šťastných modrých očí. Bol tak nádherný. Bol dokonalý. 

Náhrdelník som si odopla a prezrela si ho lepšie. Po pár minútovom prezeraní a spomínaní naňho so slzami v očiach som si všimla že na spodnej strane na jednom krídle lietadielka bolo malým písmom vyryté G + E. Usmiala som sa ešte viac ale teraz som už nevydržala a plne sa rozplakala. Ležala som na posteli, počúvala smutné piesne a plakala. Niekedy som plakala nahlas s hlasnými vzlykmi, inokedy to prešlo do prázdneho tichého plaču kedy som pokojne ležala na posteli a slzy mi z očí tiekli samé. Ale stále som plakala, neustále. Hodiny a hodiny. Takto to išlo pár dní, potom týždňov. Chýbal mi. Tak hrozne mi chýbal. Cítila som sa neúplná. Akoby mi chýbala polovica môjho ja. Cítila som sa prázdna, a keď som aj niečo cítila, bola to iba bolesť, smútok a žiaľ. Moje srdce bolo zlomené, rozprášné a aj cez to stále krvácalo a jeho črepiny mi spôsobovali nevýslovnú bolesť.

Harry a Will tu boli neustále pre mňa. Aj keď ja som potrebovala skôr samotu, teda aspoň podľa mňa. Nikto iný nevedel čo sa deje. Dokonca aj rodičia si všimli, že sa mi niečo stalo, ale ja som im nemohla povedať čo. Alebo som len proste nechcela? Nevládala som o ňom rozprávať, každá myšlienka naňho mi spôsobovala hroznú bolesť. V mojom srdci sa nachádzala obrovská diera, ktorá nie a nie prestať krvácať. Hm, moje srdce..teda to čo z neho ostalo. Bolelo všetko čo som robila, bola som ako telo bez duše. Bolelo aj to, pretože som mu sľúbila, že budem ďalej žiť a hľadať šťastie. A ja som robila úplný opak. Zatvárala som sa v izbe a celé dni plakala. 

Na deň kedy odišiel som si pamätala úplne presne. Každý deň som to mala pred očami. Vážne to bolo akoby znovu zomrel. Išlo to s ním dolu vodou, stále spomínal, že tá žiara okolo neho je silnejšia a silnejšia. Cítil sa, akoby ho to chcelo vcucnúť. Ako tornádo a on sa už nevládal držať. Boli sme v jednej miestnosti všetci štyria - Eric, Harry, Will a ja. Sedeli sme na zemi a smiali sa. Nemyslela som na to, že prešli dva týždne a každú chvíľu môže Eric zmiznúť. Ale zrazu sa to začalo diať. Vystrašila som sa. Uvidela som ako Ericove telo oblieha žiarivé svetlo a jasný lúč obkresľuje jeho postavu. Eric sa za mnou rozbehol a pobozkal ma, bol to najlepší bozk za celý náš vzťah. Ale to bolo asi tým, že bol posledný, na rozlúčku. Naposledy sme si povedali tie krásne slová ,,milujem ťa" a potom sme sa všetci nahrnuli do hromadného objatia. Eric sa so slovami ,,mám vás všetkých hrozne moc rád, nikdy na vás nezabudnem a budem vás tam hore čakať" odišiel. Jeho telo vzlietlo, svetlo zosilnelo a my sme so slzami padajúcimi po lícach mohli len sledovať ako Ericove telo postupne mizne smerom hore. Akoby sa rozplynul a ostal z neho iba nejaký dym. Svetlo ustúpilo a v mojej izbe nastala tma. Padla som na zem a zúfalo sa rozplakala. Plakal aj Harry a dokonca aj Will. Obaja si sadli ku mne a objímali ma. 

Spomenula som si, ako Will videl záľubu v písaní piesní. Vždy mu to išlo tak dobre, a dokonca aj teraz s tým pokračoval. Písal o jeho láske k mladému Harrymu. Bola som šťastná, že aspoň oni dvaja našli svoj šťastný koniec a pravú lásku. Rozhodla som sa, že skúsim niečo napísať aj ja. Sme predsa súrodenci, musím mať aspoň kúsok z tohto talentu aj ja. A tak som si vzala zošit a ceruzku a začala si vylievať srdce.