From another world

9

Stála som na schodoch ako obarená. Vnímala som len kučeravcove slová. Vážne by mohol byť chalan ako je Cameron do mňa zamilovaný? Vlastne nie chalan ako Cameron, rovno pravý nefalšovaný originál Camerona. Nechápem to. Nerozumiem mu. Veď to všetko flirtovanie a prezývky ako slniečko, kráska, kuriatko alebo maličká..to všetko som brala len ako hru. Ako vtip. Nenapadlo by ma že to možno myslí aspoň trošku reálne. A ja som ho vždy nepekne odbila. Prečo musím byť vždy tak zlá a sebecká a všetko musím pokaziť. Ubližujem ľuďom ktorí si to nezaslúžia. Chudák Cameron. Som hrozný človek. 

Čo by som teraz mala spraviť? Mám sa mu priznať že som to počula? Nie, to nemôžem. Ale moja hlava mi ani nedovolí to ignorovať. ,,Veď ty si zamilovaný až po uši" povedal s radostným smiechom Will. ,,Ach..asi to tak vyzerá, ale mal by som na ňu rýchlo zabudnúť, je to tvoja sestra" aha takže nakoniec z toho nič nebude. 

,,Čosi, veď to že je to moja sestra prináša aj veľa výhod." 

,,Vážne Will? Napríklad že ma zmlátiš pretože sa ti nebude páčiť ako sa na ňu pozriem" zasmial sa Cam.

,,Ha-ha-ha zas až tak nie, ale keď jej zlomíš srdce tak ja tebe zlomím rebrá" povedal so smiechom Will.

,,Oj, to by bolo nepríjemné, asi. A aké výhody to podľa teba má?"

,,Môžem ti s ňou pomôcť, poznám ju, veď je to moja malá sestrička. A môžeš byť s ňou u nás doma a nikomu to nepríde divné. Neboj, nejako vás dáme dokopy."

Ďalej som nič nepočula, rozbehla som sa potichu ako myška hore zvyšnými schodmi a zatvorila sa v izbe. Akoby som nemala dosť problémov, môj brat ma chce dať dokopy s jeho najlepším kamarátom. Stále tomu nemôžem uveriť, prečo práve on sa do mňa zamiloval, a ako? Oni boli na ich škole miestna ,,špička". Nemali trvalé vzťahy, za to všetky jednorázovky by nespočítal ani keby počíta aj prsty na nohách. Každá sa išla roztrhať len aby si ju niekto z ich bandy všimol. Tak prečo práve ja? 

Ľahla som si do postele a rozhodla sa riešiť to zajtra. Dnes sa toho udialo asi až moc. Keď už som pomaly zaspávala, spomenula som si na slová toho chlapca z mojich snov. Všetko čo sa týka jeho som akosi odignorovala keďže tu máme iný problém ktorý musím čím skôr vyriešiť. On k tebe niečo cíti, ten nahnevaný ale zároveň smutný pohľad keď ťa videl s Harrym hovoril za všetko.  Zjavne mal vážne pravdu. On to nejako vedel. Neviem ako sa mu to podarilo, ale on to vedel. Spomenula som si na moment keď som ťahala Harryho do svojej izby, na to, ako sa Cameron usmieval keď som mu otvorila dvere. Žiarlil. Vážne žiarlil. A ešte k tomu na Harryho. Všetko sa komplikuje. Jedna vec sa začína riešiť a ďalšia komplikácia hneď poslušne príde do akcie. Už som sa viac menej prestala báť zvukov ktoré som počula a zrazu toto. Ďakujem život. Aj keď to, že sa do mňa zamiloval mu nemôžem vyčítať, srdcu sa predsa nedá rozkázať. 

Vždy keď ťa vidí sa usmieva ako také zubaté slniečko. Ani nevieš ako rád k vám domov chodí, pretože vie, že ťa tam znova uvidí. Čím viac som nad jeho slovami uvažovala, tým viac sa mi to zdalo reálne. Ako si ale mohol všimnúť niečo takéto. A keďže ja osobne som si nevšimla ani len to, že ma už neberie ako otravnú a detinskú mladšiu sestru jeho kamoša, blondiačik z mojich snov nemôže byť výplod mojej fantázie. A to ma trochu desilo.

Ráno som sa zobudila s úsmevom, ani neviem prečo ale hneď ako som si spomenula na udalosť zo včera večera, môj úsmev ihneď zamrzol. Rozhodla som sa ešte chvíľu ostať v posteli, keďže bolo na vstávanie do školy ešte skoro. Vtom mi v hlave preblyslo že Cameron tu vlastne ešte stále je. Od nás ide do školy, spolu s Willom. Ako sa mu mám vyhnúť.. Dole ho určite stretnem. Ach Bože čo mám teraz robiť. Som si istá, že keď ho uvidím celá sa roztrasiem, budem nervózna a budem sa chovať trápne. Určite si to všetci všimnú. Potrebujem čas, čas na to, aby som si to nechala uležať v hlave a potom sa dokázala tváriť akoby som nič nepočula. 

,,Gwen vstávame" prišla do mojej izby mama. ,,Už som hore ale mami..mne je hrozne zle a asi mi od bolesti vybuchne hlava" zaklamala som. Prepáč mami, ale toto je pre dobro celého sveta. No..tak aspoň pre ľudí v tomto dome. ,,Píšete písomku?" spýtala sa ma s úsmevom. No jasné, veď som sa s Harrym učila, musí to vážne vyzerať že len nechcem písať. ,,Na tom nezáleží, vážne sa necítim dobre" odpovedala som z pod prikrývky. ,,Ach, no počkaj, vydiskutujeme to za chvíľu, musím ísť zobudiť ešte chlapcov, aby nezaspali do školy." 

Hneď ako opustila moju izbu som si dala ruku na teplý radiátor a po chvíli som si poriadne zohriatu ruku pritlačila na čelo. Pár krát som to zopakovala a keď sa mama vrátila, snažila som sa hrať že mám horúčku. ,,Je mi hrozné teplo mami" povedala som chrapľavo a ako som predpokladala, ruka mojej matky hneď putovala k môjmu čelu. ,,A vážne, nezdá sa mi to, radšej dnes ostaneš doma." S týmito slovami a znepokojeným výrazom odišla z izby a zavrela za sebou dvere na znak toho aby som ostala ešte spať. S víťazoslávnym úsmevom som sa ešte viac zaborila do vankúša a prikryla sa perinou až skoro po nos. 

Keď som počula ako sa poslednýkrát zabuchli dvere, čo znamenalo že už aj mama odišla do práce, zostala som sama a nevedela som čo robiť. Rozhodla som sa rýchlo napísať Harrymu nech ma nikde nečaká pretože dnes neprídem do školy. Isto by si myslel že som zas len zmeškala autobus a on by ma čakal na zastávke kde vystupujeme. Pozrela som na hodiny, 7:26, ešte bude v autobuse. Po odoslaní správy som sa vybrala do kuchyne pretože som bola hrozne hladná. Všade bolo ticho, to potvrdzovalo že som tu bola sama. 

Po cereáliách s mliekom som si sadla na gauč a zapla telku. Nič zaujímavejšie ako spevácku súťaž som nenašla tak som sa pozerala na to a popritom len tak prezerala instagram. Z ničoho nič sa televízia však vypla a ja som od ľaku až nadskočila. Myslela som si, že len vypadla elektrina, lenže keď som stlačila vypínač od svetla, aby som sa uistila že je problém v elektrine, zostala som prekvapene stáť keď sa miestnosťou rozlialo jasné svetlo. S roztrasenými nohami som prešla ku gauču a zo stolíka som vzala diaľkové ovládanie. Znova som to zapla a obzerala sa okolo seba. Zobrala som si do rúk môj telefón a zovrela ho v dlaniach. Kľud, asi to bude len...ani neviem ako sa vlastne volá. Aj keď mi povedal že to viem. Mysli Gwen, mysli. Pomyslela som si a zalovila v pamäti. Spomínanie ma odpútalo od myšlienok na Camerona a toho, čo bude keď ho najbližšie znova uvidím, čo bude asi dosť skoro keďže tu je pravidelne skoro každý deň. 

Achhh blondie, ako sa len voláš? Prehrávala som si všetky rozhovory s ním, všetky sny ktoré som si pamätala. Už som vážne nevedela čo som mohla prehliadnuť, keď som si spomenula na rozhovor s mamou, spomínala nejakého Erica s ktorým som sa ako dieťa rozprávala keď už bol po smrti. Dokonca bol aj môjho veku. Sedelo by to. Takže Eric. To meno mu neuveriteľne pasuje.