From another world

3

Bol tu ďalší deň v škole. Všetko bolo pri starom. V autobuse som sa stretla s Harrym, spolu sme išli do školy, v škole nás už čakali Adam a Peter, a Lucy zase meškala na prvú hodinu. Všetko bolo tak typické a obyčajné. Zdalo sa že je všetko pri starom, žiadne nadprirodzené javy a šialenstvo. Lenže z mojej hlavy sa nedokázali vytratiť myšlienky na Erica a na to, čo sa dialo keď som bola mladšia. Snažila som sa na to moc nemyslieť aby si nikto nič nevšimol, aby sa zbytočne netrápili, ale ostalo mi len predstierať že som v poriadku a že ma to netrápi. Samozrejme že mi to moc nešlo ale pripisovali to mojej roztržitosti a nepozornosti. 

Takto to išlo niekoľko týždňov. Bola som tichšia než normálne, nedávala som pozor a nedokázala som sa sústrediť. Dokonca som sa ľakala aj pri obyčajnom zvuku upozornenia z mobilu. Stále som mala potrebu sa otáčať za seba aby som sa presvedčila že za mnou nikto podozrivý nekráča. Tmavé desivé postavy som už až tak často nevídala, ale za to kroky som počula stále častejšie a častejšie. 

,,V poslednej dobe si akoby ti zomrela mačka" zasmial sa Harry cestou zo zastávky domov. ,,Ha-ha-ha...počkať ale ja nemám mačku" zamyslela som sa. Harry sa začal smiať na mojom zmätenom výraze a cez smiech dopovedal : ,,slniečko, to bola metafora." ,,Ehm, ja-ehm-viem len som zamyslená a proste ehm v poslednej dobe neviem" povedala som koktavo. Harry si povzdychol a pozrel sa mi do očí : ,,Viem, niečo ťa trápi, vidím to na tebe." Samozrejme že si to všimol, poznáme sa až príliž dlho na to, aby som pre ním niečo utajila. ,,Taaakže..ktorý je ten šťastný?" povedal s lišiackym úsmevom. ,,Čože?" nechápala som. ,,No takže, zhrnieme si to hej?" povedal a ja som len letmo prikývla, nerozumela som o čo mu ide, ,,v poslednej dobe si myšlienkami stále niekde mimo náš vesmír, nedávaš pozor a si podozrivo ticho." 

,,Ale nie to ja len-" 

,,Pšššt! No, zamýšľal som sa a po dlhej úvahe som dospel k záveru...že si zamilovaná, áno presne tak si zamilovaná, nevieš ako mu to povedať, trápiš sa a z nejakého dôvodu nechceš aby to niekto vedel. Gwen, som tu vždy pre teba, veď to vieš, prečo si mi to nepovedala.. Och môj bože naša malá rozkošná Gwendolyn sa zamilovala, neviem či mám byť hrdý a tešiť sa alebo žiarliť a ísť sa poistiť že ti nezlomí srdce."

,,Nie, preboha veď ja nie, nie som zamilovaná, počuješ? Prestaň tu poskakovať a poď už."

,,Tak prečo sa chováš akoby si bola stratená v inom vesmíre" nedal sa Harry. ,,Čože? Nie, som v poriadku len ja- no vlastne- aj keď, nie proste nie som zamilovaná a navyše-" nestihla som dokončiť pretože ma Harry prerušil. ,,Ty zahováraš takže to znamená že mám pravdu, o môj Bože, neverím, to je úžasné, a už mi povieš kto to je? A keď mi to nechceš povedať, nie som to náhodou ja? Chápeš že bojíš sa mu to povedať ale nechceš to povedať ani mne takže-" hovoril so smiechom. ,,Harold! Nie! Vážne nie som zamilovaná, ani do teba a ani do nikoho iného. Asi som len obyčajný blázon, keďže počujem kroky a hlasy, pff a tie tiene, o nich radšej hovoriť ani nebudem.. A to som ešte nespomenula fakt že som paranoidná a mám potrebu sa skoro na každom kroku otáčať aby som si bola istá že tam nikto nie je! Skutočne sa zo mňa stáva blázon! Aj keď asi sa to len začalo znova prejavovať pretože ako som zistila, keď som bola malá, rozprávala som sa s duchom, ktorý sa mi neskôr aj zjavoval vo snoch, proste na to nedokážem prestať myslieť a to, že vám všetkým musím klamať že som v poriadku a nič sa nedeje ma neuveriteľne ničí! Ani si to nevieš predstaviť, každý deň robiť čo môžeš len aby ste si o mňa nerobili zbytočné starosti!" toto som už nezvládla a cez slzy som naňho kričala. Bolo mi jedno že je na ulici pár zvedavých ľudí ktorý nás počúvali, potrebovala som to konečne dostať zo seba. Harry ostal stáť ako obarený. Asi nevedel čo povedať, vyzeral zaskočený. Pozrela som sa naňho a keď ešte stále nič nepovedal, utrela som si slzy, otočila sa a išla domov. Harry za mnou nedobehol, ostal tam stáť. 

Domov som prišla ešte uplakaná, tak som sa modlila aby nikto nebol doma, posledné čo som potrebovala bolo vysvetľovať prečo plačem. Moje prianie sa našťastie splnilo a doma som našla len papierik s maminým písmom. Ráno som ti zabudla povedať že sa dnes zdržím v práci, prídem až okolo ôsmej večer, choď prosím ťa nakúpiť. Ocko príde tiež neskôr než zvyčajne a Will ide po tréningu ku Cameronovi. Ľúbim ťa Gwen. - Mama. Zmienka môjho staršieho brata Willa a jeho najlepšieho kamaráta Camerona mi pripomenula ako moc Camerona nemám rada. Vždy už len keď niekto povie jeho meno, ma strasie. Vždy sa nám tu nasáčkuje a otravuje ma. Agh..tak moc ma jeho existencia vytáča..   

Vybehla som schody na druhé poschodie a vyvalila sa na moju posteľ. Už nejaký ten čas je toto niečo ako môj rituál po škole. Prídem domov, ľahnem si na posteľ a premýšľam. Je mi úplne jedno nad čím, proste premýšľam. Večer si spravím úlohy a pripravím sa do školy a potom si čítam nejakú knihu alebo volám s kamarátmi. Čím ďalej tým viac sa mi čas strávený premýšľaním predlžuje. Mama si tiež začala všímať že trávim vo svojej izbe akosi viac času než predtým, ale neprišlo jej to nejako moc podstatné.

Dnes som rozmýšľala ako vždy nad poslednými nadprirodzenými udalosťami a pridal sa k tomu aj Harry. Prečo nič nepovedal. Nikdy sme sa nehádali. Prečo sa za mnou nerozbehol a nepovedal že to bude v poriadku a pomôže mi. Prečo mám pocit že sa na mňa vykašlal. Teraz si bude myslieť že som blázon a ja stratím najlepšieho kamaráta, ak som ho už nestratila..

Hodiny ukazovali 16:04 tak som sa rozhodla že je čas ísť do obchodu. V kuchyni na linke som ako vždy našla zoznam kde bolo len pár položiek a peniaze.