From another world

26

Camov bozk bol iný ako ten Ericov. Ericov bol opatrný a plný lásky, akoby na to čakal niekoľko rokov. Cameronov bol ako vášeň a túžba. Po chvíli som sa odtiahla. Cam sa zasnene usmieval a ja som sa práve chystala zničiť jeho roztomilý úsmev. Ach Bože prečo.. ,,Cam ja.. vieš práve preto, že to viem, ti musím niečo povedať" povedala som neisto a nervózne. Asi si myslel že mu poviem že ho tiež milujem pretože jeho hnedé očká sa na pár sekúnd rozžiarili.

,,Len prosím neprerušuj ma pretože musím pozbierať všetku odvahu ktorá sa vo mne nachádza a nie je ľahké to povedať" povedala som roztrasene a vysoký brunet vedľa mňa prikývol. ,,Vieš ja.. nehnevaj sa na mňa prosím. Mám ťa naozaj rada, je s tebou zábava a prekvapivo si po všetkých tých rokoch uštipačných poznámok rozumieme. Ale nemôžem niekoho ľúbiť, keď viem že moje srdce patrí inému človeku. Nechcem ti ublížiť alebo ťa zraniť či nahnevať, ale ja to cítim inak. Ja.. mám ťa hrozne moc rada, ale iba ako kamaráta, už dávno nie si len otravný kamarát môjho staršieho brata, nejakým spôsobom si si v mojom srdci vybudoval špeciálne miesto a nič to už nedokáže zmeniť. Ale to stále nič nemení na fakte, že ťa beriem ako niečo medzi bratom a dobrým kamarátom. Je mi to ľúto, prepáč."

Camov úsmev sa už dávno vytratil a smutne prikývol. Pozerala som do svojich trasúcich sa dlaní a mlčala, zatiaľ čo Cameron premýšľal. ,,Kto je ten šťastlivec ktorý si získal tvoje srdce?" ozval sa po chvíli potichu. ,,Volá sa Eric, a myslím že to cítime rovnako" povedala som rovnako potichu. Cam znova len prikývol. ,,Ja-prepáč, je mi to naozaj ľúto a ja-" nestihla som dopovedať pretože ma objal. Zarazilo ma to, a to riadne. Opatrne som položila ruky na jeho plecia a jemne mu opätovala objatie. Cítila som, ako si zaboril hlavu do mojich vlasov a jemne vdychoval vôňu môjho malinového šampóna. ,,Je to v poriadku, som rád že si mi to otvorene povedala" povedal a ešte stále ma nepúšťal.

Odľahlo mi a trochu som sa upokojila. ,,Budeme teraz kamaráti?" spýtal sa. ,,Samozrejme" odpovedala som sladkým hlasom. ,,Nemôžem nebyť úprimný, a preto ti toto musím povedať" povedal znova. ,,Nedá sa len tak odmilovať, a preto viem, že prirodzene budem čakať na deň kedy sa aj táto tvoja láska vyparí, možno neskôr zmeníš názor. Budem tu pre teba, budem tu čakať so všetkou láskou ktorou k tebe prekypujem."

Ešte chvíľu sme sa objímali. Nakoniec to nedopadlo až tak zle. Chápe to a ja som za to neuveriteľne vďačná. Keď sa ma spýtal, či chcem odprevadiť domov, odmietla som. Myslím že každý z nás dvoch potrebuje chvíľu osamote len s vlastnými myšlienkami. A trápne ticho ktoré by medzi nami momentálne určite panovalo, by mi moc nepomohlo a cítila by som sa ešte horšie.

Kráčala som celkom teplým večerom domov a užívala si okolie. Oblohu ktorá jemne tmavla, hviezdy ktoré sa prebúdzali k životu, niekoľko detí, ktoré sa ponáhľali domov a motýle ktoré začali poletovať na okolo. Hlavu som mala vyprázdnenú a vnímala som zvuky okolia. Nechcela som na nič myslieť. Nemohla som. Vlastné myšlienky by ma zničili. Sústredila som sa na každý svoj krok. Nechala som sa unášať teplým vetrom ktorý tancoval okolo môjho tela a strapatil mi dlhé vlasy. Na perách som mala malý spokojný úsmev. Bolo to divné, po tom čo sa pred niekoľkými minútami stalo, som dokázala ísť a užívať si ten pokoj naokolo. Myslím, že ono to všetko na mňa len doľahne.

Prišla som domov a hneď ma Will zatiahol do svojej izby. Poskakoval a smial sa ako pubertiačka ktorej napísal najkrajší chlapec zo školy. ,,Čo sa stalo?" spýtala som sa a nemohla som sa neusmievať, Will vyzeral byť tak nadšený a radosť z neho sršala a účinkovala na všetkých ľudí v okolí niekoľkých kilometrov. ,,Napísal som Harrymu" vypískol.

,,Čo? To vážne? Bože to je skvelé."

,,Písali sme si celý deň a dohodli sme sa na stretnutí, iba ja a on. Zistili sme že máme toho veľa spoločného a že obaja chceme viac spoznať toho druhého. Bože prečo si mi nepovedala že sa s ním tak dobre rozpráva a píše a že je tak neskutočne moc úžasný."

,,O môj Bože Will to je krásne a úžasné a Bože wow, som na teba pyšná že si sa odhodlal mu napísať."

,,Dokonca aj povedal, že sa mu so mnou dobre píše a že dúfal že mu napíšem. Vraj sám by odvahu nikdy nenabral. Inak ako dopadlo rande s Camom?"

,,Som na seba pyšná že som mu konečne povedala pravdu."

,,Akú?"

,,Že ho mám rada ako kamaráta, že som vás vtedy v kuchyni počula a že moje srdce patrí niekomu inému."

,,Čo? Bože môj. A-ako? Počkať ty si to vedela?"

,,Áno."

,,Ako to niesol?"

,,Prekvapivo dobre, sme kamaráti."

,,Nebude to také ako predtým."

,,Ach, však toto že ja to viem."

,,A do koho si zamilovaná?"

,,Poviem ti o ňom niekedy neskôr."

S týmito slovami som odišla do izby kde som sa zvalila na moju veľkú posteľ. Chcelo sa mi smiať, plakať a kričať ale zároveň som bez pohnutia ležala na posteli. Toľko emócií ale zároveň akoby ani jedna. Nevedela som to presne popísať, možno zmätok. Ale tento zmätok sa pomaly ale isto rozuzľoval. ,,Ako to dopadlo?" spýtal sa ma Eric a ľahol si vedľa mňa berúc ma do objatia. ,,Sme kamaráti" odpovedala som a pozerala do stropu. ,,Som rada že to vzal tak dobre" dodala som. Položila som si hlavu na Ericovu hruď a len tak si užívala blízkosť milovanej osoby. Ležali sme v objatí dlhú dobu, keď som sa odhodlala znovu prehovoriť. ,,Pobozkal ma" povedala som potichu. ,,Páčil sa ti ten bozk?" spýtal sa neisto. ,,Od chlapca ku ktorému uteká moje srdce sa mi páčil viac" pohľad som tento raz upierala na skrinku pri stene.

,,Milujem ťa, Gwen" povedal láskavo a pozrel do mojich hnedých očí. Pohľad plný lásky a šťastia som mu opätovala a usmiala sa naňho. Znovu sme sa pobozkali, tentokrát vášnivejšie ale za to ešte viac precítenejšie. Akoby sa v tom ukrývali všetky pocity sveta. ,,Milujem ťa, Eric."