From another world

15

Spravila som si drdol a pár vlnitých pramienkov som si nechala padnúť na plecia. Moje bežné líčenie mi myslím že úplne stačilo tak som si len na pery naniesla balzam a usmiala sa na seba do zrkadla pred sebou. Moje každodenné líčenie pozostávalo z desať-minútového prplania sa so špirálou aby som si vytvorila čo najdlhšie mihalnice. 

Lepšie to už nebude, pomyslela som si a pozrela sa na Erica ktorý ma celú dobu s úžasom pozoroval akoby sa díval na veľmi zaujímavý a napínavý film. ,,Čo povieš?" povedala som keď som sa postavila zo stoličky. ,,Vyzeráš dokonalo, ako víla" povedal s iskričkami v očiach a obrovským úsmevom na perách. Rukou mi ukázal nech sa zatočím a keď som tak urobila, zasmiala som sa. ,,Si krásna" povedal keď som zastavila a chytil ma rukami okolo pásu a ja som ruky položila na jeho hruď. Usmievali sme sa na seba a topili sa v očiach toho druhého. 

Pomaly sme sa k sebe mimovoľne začali približovať ako magnety. Keď už sme boli len pár centimetrov od seba, ozvalo sa klopanie na dvere mojej izby. ,,Si v pohode Gwen?" ozval sa Cameronov hlas. Eric zaťal všetky svaly na tele a v jeho očiach sa snažil skryť niečo medzi smútkom, zlosťou a žiarlivosťou. Tieto emócie sa mu v pohľade miešali a každá z nich sa snažila dostať na hlavnú pozíciu.

,,Ehm, hej jasné už idem" odpovedala som nervózne. Odtiahla som sa od toho blonďavého anjela s najsladším úsmevom pod slnkom a rozbehla sa k dverám. Otvorila som dvere a Cam si ma hneď premeral pohľadom. ,,Pristane ti to" povedal potichu s úsmevom. S nervóznym uchechtnutím som mu poďakovala a otočila sa pre kabelku. Eric sedel na posteli a smutne celú situáciu pozoroval. Vypleštila som naňho oči ale Eric sa zasmial a povedal : ,,On ma nevidí a ani nepočuje, kľud." Povzdychla som si úľavou a snažila som sa tváriť normálne. Vzala som si zo stolíka malú čiernu kabelku cez plece, kde som si stihla nahádzať pár potrebných vecí. 

,,Ideme na zachovanie pamiatky zosnulého, nie na módnu prehliadku" povedal so smiechom Will, hneď po tom ako si ma premeral pohľadom. Zasmiala som sa a široko sa na brata usmiala. Will mal na sebe obtiahnuté čierne jeansy a čiernu košeľu. Vlasy mal výnimočne uhladené do boku, vždy ich má rozhádzané do všetkých svetových strán.

Cameron po chvíli odišiel a my sme sa pár minút po ňom vybrali tiež. ,,Tati máš naopak sako" povedala som vodičovi nášho auta a zároveň otcovi tejto rodiny. ,,Čo? Nestíhal som" zasmial sa nervózne. Pozerala som z okna a sledovala jarnú krajinu. Ani som sa nenazdala a už sme zastavovali pred veľmi veľkým domom. Pre mňa vyzeral skôr ako taká vila. Žili sme síce dobre a náš dom bol celkom moderný, ale toto bolo niečo iné. Dom bol celý biely a bol skutočne obrovský. Bolo vidno dokonalo vyčistené okná a záhrada bola perfektne upravená. Nečakala som že pôjdeme až do takého paláca.

Vošli sme dnu a mňa hneď pohltilo teplo ktoré v miestnosti vládlo. Počula som hlasy ľudí ktorý sa potichu o niečom zhovárali. Prešli sme po veľkom šedom koberci cez veľkú chodbu a dostali sme sa do miestnosti kde bolo schodisko na druhé poschodie. My sme však zabočilo doľava kde sa nachádzala veľká spoločenská miestnosť plná ľudí odetých celých v čiernom.

Mama sa tu zjavne vyznala keďže hneď vedela kam má ísť. V rohu miestnosti boli stoly s kopami jedla. Sladké, slané, dokonca aj normálne uvarené jedlá. Po miestnosti boli usporiadané stoly do písmena U, kde mal každý pri svojom mieste menovku. ,,Annie" oslovil moju mamu mne neznámy ženský hlas. ,,Olivia, ahoj, neuveriteľné že to je už toľko rokov, úprimnú sústrasť" odpovedala moja mama. Objali sa a blondína veku asi mojej mamy pokračovala : ,,Čas beží to áno, ale tú bolesť to stále nevzalo." ,,Pamätáš si na Gwendolyn? Pozri ako vyrástla, som si istá že by boli kamaráti" povedala mama a ukázala na mňa. Začínala som sa strácať. Pamätáš? Takže tá pani ma už videla. Ja si ju nepamätám, to som si istá. A s kým mám byť kamarátka?

,,Ach Gwen, aká si krásna. Vyrástla z teba nádherná mladá žena. Rada ťa znovu vidím" povedala a vtisla mi bozk na líce. ,,Ehm, aj ja vás" povedala som nervózne popri pohľade do jej modrých očí.

Ďalej ma už nechali na pokoji, chvála Bohu. Išla som si sadnúť k Willovi a ockovi ktorí už vyjedali čo sa dalo. Cestou som si bola vziať pohár džúsu a po pár minútach tichého sedenia na mieste som sa rozhodla ísť sa tu poobzerať.

Prechádzala som sa nejakou chodbou kde bolo mnoho obrazov. Alebo skôr fotky. Bola to rodina. Ženu, ktorá je mamina kamarátka, tú som spoznala hneď. Objavoval sa tu ešte vysoký muž s tmavými vlasmi a mrazivým pohľadom a malý chlapček ktorý vyzeral ako anjel. Zapozerala som sa na jeden obraz a pozorne ho skúmala. Boli tam odfotený všetci traja. Olivia, ako ju oslovila moja mama, sedela na malej stoličke v šatách modrých ako obloha pred búrkou a na kolenách jej sedel chlapec. Usmieval sa ako také slniečko a jeho blonďavé vlásky mu padali do očiek. Muž v drahom obleku, ktorého meno mi je tiež neznáme, stál za svojou ženou a usmieval sa. Jeho črty vyzerali jemnejšie ale aj tak z neho išiel rešpekt a trochu som z neho mala aj strach. Malý chlapček sa mi neskutočne na niekoho podobal, ale nemohla som si spomenúť. Viem že som podobnú tvár už videla. Ale kde..

Z premýšľania ma vytrhol niečí pohyb. Niekto prechádzal okolo mňa po chodbe, vlastne zastal vedľa mňa. Pozrela som sa a uvidela muža z obrazov. Vyzeral o niečo staršie ale stále mal rovnako tvrdé črty tváre. ,,Ty budeš Gwendolyn že? Dcéra Annie" ozval sa zrazu. Jeho hlas bol presne ako som si myslela. Hlboký a chrapľavý. ,,Ehm, áno to som ja" odpovedal som neisto.  ,,Som Victor, moju ženu Oliviu už asi poznáš." povedal a oči upieral na obraz pred nami. ,,Ehm, áno" povedala som takmer okamžite. ,,Aj keď je to už štrnásť rokov, stále nám veľmi chýba, bol naše jediné dieťa, a stále samozrejme aj je. Je to tu bez neho naozaj ťažké" povedal. Chlapec na obraze vyzeral šťastne, usmieval sa a vôbec nevyzeral že by mal umrieť. ,,Ako vlastne zomrel?" povedala som skôr než som si otázku stihla premyslieť.

,,Prepáčte, nechcem byť otravná a zjavne je to ešte bolestivé, nechcem byť nezdvorilá"

,,Nie, to je v poriadku. Bola to nehoda, mal vtedy len dva roky, presne ako vtedy aj ty. Bola si len o pár mesiacov mladšia, hrávali ste sa spolu až dokým... neodišiel."

,,Je mi to ľúto."

,,Už s tým nemôže nikto nič robiť, čo sa stalo, stalo sa a my teraz už len musíme pretrpieť tú bolesť."

Ďalej som bola ticho, bála som sa že zase poviem niečo zlé alebo pokazím celú atmosféru. Zaujali ma jeho slová, bola to nehoda, hrávali ste sa spolu, to už som počula od mamy.

Skôr než som stihla nad tým viac rozmýšľať som započula hlas postaršieho pána : ,,Som si istý že by ste boli s Ericom výborný priatelia.''