From another world

4

Obula som sa, dala som si do uší sluchátka a išla do obchodu.

Why am I feeling like this?
Why am I feeling like shit?
Why am I all in pieces?
I don't even need this, oh-oh
Why am I on the bedroom floor?

Hlavou mi išli slová piesne ktorá vystihovala moje zmiešané pocity, videla som na tom pozitívum, dnes som viac premýšľala nad Harrym a našou hádkou ako nad tým že je zo mňa blázon.

With paranoia and painkillers
Washing away all these feeling
But I know, I know, I know
I'm not gonna cry for you
Choking all these thoughts I'm thinking
You're a cigarette and I'm quitting
But I know, I know, I know
I'm not gonna cry for you
I'm not gonna cry for you

Udržovala som slzy najviac ako to len išlo, prečo som si nepustila niečo veselšie, asi by mi začali krvácať uši ale aspoň by som nemala chuť plakať.

Vyzeralo to že bude búrka a vietor mi začal upravovať vlasy, aspoň nebude vidno moje červené oči. Aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou zmoknem, pretože nemám dáždnik, ale to mi bolo jedno, najviac zo všetkého ma teraz trápil Harry.

Vošla som do vnútra obchodu, konečne teplo, povedala som si v duchu a začala hľadať špagety. Zrazu sa mi zatočila hlava, hrozne moc, mala som pocit že sa celý svet otriasa a tu stojím ako malý trpaslík a márne sa snažím zachrániť si život. Zahmlelo sa mi pred očami, zastala som a s privretými očami som sa zhlboka nadýchla, moc to ale nepomohlo a ja som mala stále pocit že tu každú chvíľu omdliem. Keď už bolo najhoršie, už som si skutočne myslela že padnem, zacítila som ako ma niekto zo zadu chytil za ramená, nadobudla som stratenú stabilitu a trochu pootvorila oči, zacítila som akoby ma tie ruky púšťali ale potom ma zo zadu niekto objal. Cítila som teplo niekoho tela a bolo mi príjemne, z nejakého dôvodu mi to neprišlo divné. Keď som si po pár sekundách bola istá že sa dokážem udržať na nohách, pozrela som sa za seba, aby som zistila kto mi pomohol. Najhoršie na tom však bolo, že tam nikto nebol. Za mnou nikto nestál a ja som tie ruky stále cítila, a aj ten pokoj. Pár krát som sa ešte otočila ale za mnou bola len prázdnota. Proste vzduch. Nechápala som to ale nevydesilo ma to, stále ma ukludňovalo to objatie ktoré z nejakého dôvodu neprestalo. Stále ma niečo podopieralo akoby sa vesmír bál že spadnem. Vážne sa zo mňa stáva blázon. Neuveriteľné.

Vrátila som sa domov a hneď ako som započula ten otravný chlapčenský smiech určitej osoby, chcela som sa otočiť a ísť na ten nákup znova. Ale bola som moc lenivá a potom by som nestíhala úlohy. Zkopla som si z nôh tenisky a vybrala sa do kuchyne s cieľom vyložiť potraviny a neskôr neopustiť svoju izbu dokým si nebudem istá že je to tu bezpečné. Podarilo sa mi dostať sa bezpečne do kuchyne, kde som potichučky ukladala potraviny na svoje miesto, chalani boli v obývačke takže už len stačilo sa nenápadne presunúť k schodom a zavrieť sa do izby do bezpečia. Avšak to by som ja mala až moc veľké šťastie pretože pred schodmi som do niekoho narazila. Konkrétne do toho namysleného indivídua ktoré si myslí že zjedol všetku múdrosť sveta. Cameron. ,,Už som si myslel že ťa dnes neuvidím, maličká" uškrnul sa Cameron. ,,Kiežby" povzdychla som si. Cameron sa zamračil ale asi za pol sekundy sa začal nekontrolovateľne smiať. Tomu som nerozumela ale tak nevadí, bol to Cameron, jemu nerozumie nikto. ,,Našiel si ten popcorn? A prečo sa smeješ ako psychopat?" vykrikoval z obývačky môj brat. ,,Niečo som našiel ale pukance to zrovna nie sú" zasmial sa. Nadvihla som obočie, dnes som nemala náladu na jeho trápne pokusy o vtipy. ,,Ale čo sa ti stalo kuriatko?" povedal s chechotom a ťukol mi prstom po nose. ,,Kuriatko?? Trápnejšie pomenovanie tvoj mozog nedokáže vymyslieť?" nikdy ma neoslovuje mojím menom. ,,Will? Môžeš si prosím ťa odvliecť tohto človeka niekde ďaleko odo mňa? Čím ďalej, tým lepšie. Ďakujem." zakričala som na brata. Will nič a Cameron ma tu ešte stále otravoval, prestala som vnímať čo hovorí a znova zakričala. ,,WILLIAM!" Konečne sa dogúľal od televízora a s hraným otráveným výrazom sa ma spýtal : ,,Potrebuješ niečo?" keď videl že ma to stvorenie z nejakého dôvodu objíma, neudržal sa a začal sa smiať. ,,Tomuto sa hovorí láska, sestrička" povedal so smiechom. Ja som sa veru nesmiala, vzhľadom na posledné udalosti som na smiech už dlho nepomyslela. ,, Možno tak láska vo vytáčaní ma" zahundrala som si popod nos ale oni ma veľmi dobre počuli. ,,Aj to je možné" povedal Will ešte stále so smiechom.

 ,,Inak nemali ste byť u neho doma? Čo tu robíte?" 

,,Mali, ale Camova mladšia sestra tam mala párty, a hrať videohry počas vrešťania piatich osemročných malých dievčat nie je úplne najlepšie tak sme šli sem."

Prikývla som a keď ma ten magor konečne pustil, vybehla som do izby.

Konečne pokoj. Pomyslela som si hneď ako som zatvorila dvere. Nechápem čo to stále so mnou Cam má. Stále niečo. Zjavne ho neskutočne baví mi robiť nervy a provokovať ma. Keď som konečne mala hotové všetky úlohy a knihy na až pondelok som mala nachystané v batohu, nemala som už čo robiť. Bolo ešte skoro na večeru a otec sa aj tak ešte nevrátil domov a navyše dole to ešte stále nebolo bezpečné. Ešte stále tam totiž oxidovali môj brat a jeho úžasný kamarát. Ľahla som si na posteľ a znovu som upadla do hlbokého premýšľania. V poslednej dobe nežijem, len prežívam. Už to nie som ja. Už sa toľko neusmievam a pár dní som sa dokonca ani vôbec nesmiala. Väčšinou mám nahodený falošný úsmev a hranú pohodu. Ani neviem prečo ma všetko tak ničí, nevládzem. Asi je toho na mňa moc. Ešte že je zajtra sobota, neviem si predstaviť keby mám ísť ráno sama s Harrym do školy. Vždy chodíme spolu a vždy sa máme o čom rozprávať, ale nikdy som nemala pocit že sa to všetko medzi nami pokazilo. Všetko je to v troskách. Asi sa ani nečudujem prečo nič nepovedal, veď kto by sa chcel baviť s bláznom.