From another world

6

Bola som trochu ako telo bez duše, nevedela som povedať čo cítim. Nevedela som vysvetliť čo sa mi stalo. Nevedela som ako mám ísť ďalej. Nevedela som nič. Cítila som sa divne. Lucy som to všetko síce povedala, ale to, ako to beriem ja som jej povedať nedokázala. Nedokázala som to z veľmi jednoduchého dôvodu, ani ja som to nevedela. Vedela som len že necítim strach. Proste sa nebojím. Verím mu, že mi neublíži.

Harrymu som tiež povedala čo všetko sa stalo, nepáčilo sa mu to, a ešte viac sa mu nepáčilo že s tým nemôže nič urobiť. Teraz som bola ja tá osoba, ktorá sa snažila presvedčiť Harryho že to nič nie je a že sa mi nič nestane. Ale Harrymu sa nechcelo veriť že je to všetko len výplod mojej fantázie. Dnes, keď sme spolu išli po škole autobusom domov, sme sa znovu rozprávali o duchoch a nadprirodzených veciach a že toto všetko nie je normálne. V poslednej dobe sa o tomto bavíme stále.

,,Gwen, len sa o teba bojím."

,,Harry, nemáš sa čoho báť, veď sú to blbosti, nič sa mi nemôže stať."

,,S takýmito vecami sa neradno zahrávať, môže to byť naozaj nebezpečné."

,,Neboj, keď uvidím priesvitného človeka za ktorým bude oblak divného dymu, ovalím ho vázou a zavolám ti, dobre?"

,,Gwen..ja to myslím vážne."

,,Neboj Harry."

Ešte sme sa dohodli že dnes o tretej príde ku mne a budeme sa učiť na písomku z matematiky, a potom už prišla moja zastávka a ja som sa rozlúčila s Harrym a následne vystúpila. Bývame v celkom veľkom mestečku takže on vystupuje až neskôr. Ponáhľala som sa domov aby som stihla upratať ešte pred príchodom Harryho. Celú cestu od zastávky až ku mne domov som mala pocit že ma niekto sleduje. Cítila som niekoho prítomnosť za mojím chrbtom. Neustále. Nemohla som sa toho zbaviť, hovorila som si že sa mi to iba zdá a že toto všetko je len v mojej hlave, ale nepomohlo to. Nemohla som sa donútiť neotáčať sa aby som sa uistila že za mnou nikto nestojí. Dúfala som že hneď ako prídem domov, ten pocit zmizne. Modlila som sa aby som tento krát nebola doma sama, aby tam bol hocikto len proste nie sama. Moje modlitby boli vyslyšané a v obývačke na gauči sa rozvaľoval Will. ,,Čaves segra" zakričal na mňa keď som buchla dverami. ,,Ahoj" odpovedala som mu keď som prechádzala okolo obývačky. Chvála bohu ten pocit zmizol. Vyšla som hore do izby a znovu som sa cítila divne. Tak neisto. Mala som zlý pocit, zase. Hodila som tašku k mojej posteli a rozbehla sa za Willom. Vyskočila som na gauč k nemu a hodila sa naňho. Will sa na mňa pozrel ako na blázna ale ja som ho ignorovala. Nebudem tam sama. Kašlem na upratovanie, ten hnusný pocit je horší ako hanba za neporiadok, aj keď je to iba Harry. Harryho izba skoro vždy vyzerá ako po výbuchu, jeho intergalaxický bordel ma už nemôže prekvapiť. Povedal mi aj, že predo mnou sa za neporiadok v izbe nehanbí. Vraj sa poznáme už dosť dlho na to, aby sa nemusel hanbiť za kopy rozhádzaného oblečenia, učebníc a pár obalov z cukríkov a iného jedla. Taká Lucy vždy stresovala že nemá doma upratané, popri tom u nich doma bol vždy poriadok akoby ten dom práve kúpili, a nie že tam žijú aj jej mladší bratia. 

Spolu s Willom som sledovala nejaký akčný film. Nemala som poňatia o čom bol a vôbec ma to nezaujímalo ale lepšie ako sa tam hore zblázniť od strachu. Uvelebila som sa na jeho rameni a už len čakala kedy príde Harry aby som konečne mohla vkročiť do vlastnej izby. Už keď som si vážne myslela že kým príde stihnem prežiť ďalšie tri životy, zazvonil zvonček a ja som vedela že to bude Harry. Rozbehla som sa k dverám ale človek za nimi ma sklamal. Taký omyl. 

,,Ehh...Cameron."

,,Ahoj, kuriatko. Máš tu brata?"

,,Nehovor mi tak..Will je v obývačke."

,,Jasné, ďakujem...kuriatko." žmurkol na mňa u úsmevom od ucha k uchu a vybral sa dnu. Ach bože ako ma len toto stvorenie vytáča. Už som pomaly zatvárala dvere a v hlave sa za seba modlila aby som prežila Camovu prítomnosť, aj keď radšej by som asi toho ducha takže teoreticky izba sa už nezdala taká desivá. Zbadala som ako Harry vchádza bráničkou pred našim domom, ďakujem ti Pane Bože. ,,Ani nevieš ako rada ťa vidím, Harold" uchechtla som sa. Keď sa Harry nad pomenovaním ktorým som ho oslovila zamračil a tváril sa urazene, vybuchla som smiechom. Trhalo mu kútikmi a o pár sekúnd sa smial už aj on. ,,Vážne? A čože tak" predral pomedzi ustavajúci smiech. ,,Je toho viac tak sa drž, v izbe mám ducha, nudím sa a zas tu oxiduje Cameron" odpovedala som zatiaľ čo sa Harry už vyzúval z jeho čiernych Vans tenisiek. Ja by som to len v teniskách asi nezvládla, vždy mi bývala hrozná zima. ,,Nudu chápem, ducha vyženieme a čo to máš stále s tým Cameronom nechápem, ale že vôbec." Mykla som ramenom a vybrala sa aj s Harrym do mojej izby. Konečne som sa tu necítila ako uprostred výskumu. Cítila som sa hrozne na očiach, akoby tu boli tisícky očí ktoré do mňa zabodávali svoj pohľad. Ale keď som nebola sama, ten pocit zmizol, chvála Bohu. 

Zo začiatku sme sa vážne aj učili, trocha, potom sme sa už len rozprávali a smiali pri otvorených učebniciach na mojej posteli. Bavili sme sa akoby sa nič nedialo a presne to som teraz potrebovala. Potrebovala som na to chvíľu nemyslieť a zabávať sa. Proste vypnúť. Rozprávala som mu o knižke ktorú som čítala naposledy a spoločne sme sa smiali nad situáciami ktoré tam nastali aj keď normálnemu čitateľovi by to vtipné asi moc neprišlo, mňa a isto aj Harryho od toľkého smiechu už bolelo brucho. Ani som si nevšimla kedy sa stihlo zotmieť, tak rýchlo to ubieha. Rodičia tu ešte nie sú, to je divné. Zrazu mi v izbe blikli svetielka omotané okolo postele. Nevšímala som si toho, aj keď to bolo divné pretože boli skoro nové a s elektrinou sme problémy nemali nikdy. Keď trikrát po sebe blikla veľká lampa ktorá osvetľovala celú moju izbu, začala som sa cítiť nesvoja. ,,Nepochválila si sa že tu máš ešte aj diabla" povedal s nervóznym smiechom Harry. Prisunula som sa ešte kúsok k nemu a hľadela smerom na lampu. Nič zvláštne som nezaregistrovala a keď som sa chystala Harrymu odpovedať, všade nastala tma. Od ľaku som mu chytila ruku, Harry mi ju stisol ale nič nehovoril. ,,Vypadol prúd, poďte radšej sem" počula som kričať, aby sme jeho hlas počuli, Willa. Spoločne sme s Harrym vyšli z izby, na chodbe som narazila do kvetináča a zahrešila. ,,Aby si si toho malého zeleného zmrda ešte raz nevzala" povedal so smiechom Harry. ,,Pomenovanie malý zelený zmrd je originálne a áno, raz si vezmem kvetináč" odpovedala som so smiechom. ,,Ale ty si vezmeš pizzuuuuuu" dodala som a naschvál slovo ,,pizza" predĺžila. ,,Keď mi moju ženu pizzu zješ, bude sa to rátať ako nevera?" opýtal sa cez smiech Harry. ,,Myslím že áno, takže ja si vezmem kvetináč a ty si vezmeš pizzu ktorá ťa bude podvádzať so mnou? Zaujímavé" skonštatovala som cez záchvat smiechu. 

Ruka v ruke sme sa snažili zísť schody, keďže som si nevidela ani pod nohy, bolo to dosť náročné. ,,Koľko je vlastne už hodín, keď je už taká tma?" spýtal sa Harry. ,,Ehm, neviem ale nemôže byť moc neskoro, ešte stále sa zotmieva okolo piatej" odpovedala som a kvôli nepríjemnému pocitu som sa obzrela za seba. Nemala som to robiť. Na konci chodby som zazrela obrys postavy. Povedala by som že je to chalan, podľa stavby tela a podľa postoju by som povedala že je nahnevaný. V mikrosekunde zmizol ale ja akoby som ho mala stále pred očami. Až keď som nosom narazila do niečieho chrbta, som sa spamätala a zistila ako rýchlo a splašene mi bije srdce.