From another world

16

Eric? Takže to je on? Preto mi bol ten chlapec povedomý, poznám ho. Ale poznám ho v terajšej podobe. Ako je to možné že vyrástol? Slová mojej mamy, tety Olivie a jej muža. Všetko to dáva zmysel. Takže toto je Ericov domov. Toto je Ericova rodina. Toto je Ericov život ktorého sa bohužiaľ nedožil. 

,,Určite by sme si rozumeli" povedala som. Victor sa na mňa usmial a pokýval hlavou. ,,Vieš, niekedy rozmýšľam aké by to bolo keby s nami vyrastá, rozhodne by to bolo krásne. Vidieť ako tvoje dieťa dospieva je nádherné. Ale ja a moja žena sme si tento pocit moc dlho neužili. Tešili sme sa z prvých krokov a slov, z kresieb a jeho výtvorov, a už sme sa s ním museli rozlúčiť." povedal smutne. ,,Som si istá že sa má teraz dobre, určite by z neho vyrástol krásny, múdry a milý chalan" povedala som a usmiala som sa. Keby on len vedel. Eric je veselý, vtipný, múdry, vždy milý a všetko možné ďalšie. Najlepšie na ňom ale sú ten jeho úsmev a obrovské srdce. Jeho rozžiareným úsmevom vám dokáže zlepšiť náladu aj bez toho, aby povedal len pol slova. Stačí jeden pohľad do jeho šťastnej tváre a to šťastie prejde aj na vás. Radosť sa mu vždy odráža aj v tých krásnych oceánových očiach. Srší z neho dobrá energia. Za tú krátku dobu som si ho neuveriteľne obľúbila. Takého dobrého človeka bolo na túto Zem škoda. Chápem, a nechcem byť sebecká a vravieť že som aspoň mohla mať kamaráta v ľudskej podobe. On vyzerá ako človek. Čo na tom že je z iného sveta. 

,,Chceš vidieť jeho izbu? Možno to bude znieť divne ale za tých štrnásť rokov sa tam nič nezmenilo. Samozrejme upratuje sa tam pravidelne, aj keď jej majiteľ sa do nej už nevráti" povedal zrazu Ericov otec. ,,Chápem, a áno, rada sa pôjdem pozrieť" odpovedala som. Naozaj som bola zvedavá. Aj keď bol Eric vtedy ešte malý, aj tak chcem vidieť jeho starú izbičku. 

Prešli sme do miestnosti kde sa nachádzalo mohutné schodisko a vyšli sme na druhé poschodie. Victora som potichu nasledovala. Bol hrozne vysoký, cítila som sa ako trpaslík. Prechádzali sme dlhou chodbou kde bolo mnoho dverí. Po chvíli sme prišli k jedným, na ktorých bol nakreslený malý modrý vláčik. Victor opatrne otvoril dvere od izby a nechal ma vojsť prvú. Hneď som si všimla veľkej postele s množstvom plyšových hračiek. Celá izba bola zladená do bledo-modrej farby. Pôsobilo to upokojujúco. Všetky hračky boli dokonalo upratané a nikde nebolo ani zrnko prachu. Na poličkách boli rámiky s fotkami. Všimla som si že sa tam nachádza malý Eric, jeho rodičia, alebo niekto ďalší z rodiny. Pristúpila som bližšie k fotkám a pozerala som si ich jednu za druhou. Pri posteli na stolíku bola ďalšia fotka, Eric s rodičmi niekde na ihrisku. Na parapete pri posteli som si všimla ešte jednu fotku, zaujal ma aj biely zdobený rámik, boli na ňom vytvarované biele ruže. Na fotke bol Eric a vedľa neho bolo nejaké dievčatko. Malo tmavé vlásky a obidvaja sa smiali a pozerali každý na toho druhého. ,,To si ty, Ericovi sa tá fotka až moc páčila a vždy keď sme mu ju dali k tým ostatným, premiestnil si ju sem. Hovorieval, že tá fotka potrebuje špeciálne miesto, blízko pri ňom. Doteraz si pamätám ako ti hovoril dobrú noc každý večer keď išiel spať, teda vlastne tej fotke" povedal smutne, ale za to s úsmevom Victor. Vyzeral že si na to spomína a ja som mu nechcela prerušiť obraz v jeho hlave tak som sa len široko usmiala. 

Keď som sa vracala do sály kde boli všetci, na chodbe som zazrela postavu. Tie blond vlasy by som spoznala kdekoľvek. Snažil sa mi skryť? Pfff. Videla som ako sa schoval za roh tak som sa potichučky vybrala za ním. ,,Eric?" šepla som uštipačne keď som sa objavila pred ním. ,,G-gwen, ahoj" pošepkal aj on s nervóznym úsmevom. 

,,Čo ty tu hmm?" 

,,No tak býval som tu, zjavne heh."

,,Myslím čo ty tu za rohom, skrývaš sa pred niekým?"

,,Nie" povedal okamžite. Začala som sa smiať, ale snažila som sa smiech udržať v sebe alebo aspoň v tichosti pretože predsa len sme boli na smútočnej akcií a musela som vyzerať ako blázon.

Cestou domov som rozmýšľala, nad všetkým ale zároveň nad ničím. Volám to prázdne myšlienky. Sem tam som zaregistrovala niečo o Ericovi a jeho krátkom detstve, niečo o Cameronovi, Harry a nakoniec aj škola. Ďalej neviem. Doma v mojej izbe som sa konečne prezliekla do legín a veľkého čierneho trička. Rozhodla som sa čítať si, ale nečítala som dlho pretože mi na dvere zaklopala mne zatiaľ ešte neznáma osoba. Hneď po zaklopaní aj vošiel, bol to Will. Vlastne, čudujem sa že vôbec klopal. ,,Gwen?" povedal ešte pri dverách. ,,Čo potrebuješ?" spýtala som sa. ,,Ja len..ehm, no...Len sa porozprávať" povedal. Povzdychla som si, odložila som knihu na stolík a Willovi som poklopkaním na miesto vedľa mňa na mojej posteli naznačila nech si sadne. Usadil sa a stále uhýbal pohľadom. ,,No?" povedala som po chvíli ticha. ,,Ťažko sa o tom rozpráva, vieš ono...vlastne, ani neviem prečo som išiel za tebou ale tak keď už som tu.. Ach, ako zistím či sa určitej osobe páčim?" povedal konečne. ,,O môj Bože to je skvelé, do koho si sa zamiloval?" hneď som naňho vychrlila. Bola som nadšená, ani neviem prečo. Ale proste môj veľký brat sa zamiloval. Will sa poškriabal na zátylku a nervózne sa poobzeral po mojej izbe. Vyzeralo to akoby tu bol prvýkrát a teraz nemohol odolať potrebe si to tu dobre poobzerať.

,,No, to je na tom to komplikované."

,,Prečo?"

,,To je jedno, ale proste ako to zistím."

,,No tak, neviem. Napríklad ako sa správa keď ste si nablízku?"

,,Príde mi že úplne normálne, ale niekedy akoby na mne tá osoba zanechávala o dosť dlhšie pohľady než ostatný."

,,Hmm, aj s tým sa dá pracovať. A žiadna nervozita?"

,,Z mojej strany obrovská. Ale..neviem či aj- chápeš."

,,Áno, chápem. A už mi povieš ktorá je tá šťastná?"

,,Vieš Gwen, ja sa bojím že nie som dosť dobrý."

,,Vidíš ju ako dokonalú bytosť chápem, ale Will, ty si úžasný chalan. Je s tebou sranda, máš obrovské srdce a vždy vieš čo povedať. A okrem toho, neverím že to hovorím vlastnému bratovi, ale nevyzeráš najhoršie, vlastne vyzeráš fakt dobre. Taký ňuňu zlatučký ksicht nemá hocikto. Aj keď na svoj vek a na chalana si nízky, to nevadí, očaríš ju charakterom. Výška vôbec nie je dôležitá. Áno, presne takýto úsmev na ňu vyčaruj, no vidíš. No aaaa poznám ju?"

,,Poznáš."

,,Vážne? Tak už mi povedz ako sa to dievča volá."

,,No vieš, to je to čo sa ti bojím povedať. Nie je to dievča."