A ty si k**va kto?!

Kapitola 1.

Čaute. Moje meno je Mary a mám 19, s mojou mladšou sestrou som sa práve odsťahovala od mami do Londýna.

Možno sa pýtate prečo však?, dôvodom bolo to, že naša úžasná a skvelá mamička uprednostňuje svoju prácu a na jej vlastných deťoch jej vôbec nezáleží. Ale ak mám byť úprimná, mne to nejak extra nevadí. S nápadom na odsťahovanie sa som prišla ja, ale keďže mám Juli rada a nechcem aby zbytočne pri našej mame trpela, tak som sa rozhodla ju vziať so sebou. Od našej mami som chcela iba 2 veci, a to aby mne a Juli vybavila školu a každý mesiac nám posielala peniaze. Veď predsa z niečoho žiť musíme. Ja som sa v Londýne rozhodla študovať psychologiu. Možna vás napadla myšlienka čo sa stalo s mojim otcom však? No pravda je taká, že ani ja sama netuším kde je. Proste sa zo dňa na deň vyparil.

V Londýne chcem začať nový život. Nájsť si nejakú brigádu alebo prácu popri škole, spoznať nových ľudí a celkovo sa mať lepšie ako v minulosti. O Juli sa nebojím, aj keď ma síce iba 17 naozaj je veľmi inteligentná a múdra. Verím, že sa v Londýne budeme mať lepšie.

Pondelok ráno

Ráno som vstala celkom nevyspatá. Celú noc som sa budila a rozmýšľala nad všetkým možným. Zobudila som sa okolo 8 ráno a šla si okamžite urobiť kávu, inač by som asi povraždila všetko čo by mi prišlo pod ruku.

V kuchyni som hneď zbadala Juli ako si nervozne obhrýza nechty a do toho si podupkáva nohou.

"No a je to tu Juli prvý deň v novom meste a v novom živote" povedala som jej aby sa trochu ukľudnila.

"Ježiš ani mi nevrav, celú noc som premýšľala nad školou a spolužiakmi" oh tak to ju chápem, viem aké hard muselo byť odísť v 2. ročníku preč.

"Mary čo ak si nenájdem žiadných kamarátov?" videla som na nej, že to bol hlavný dôvod toho prečo nespala.

"Prosííííím ťa, Ty a nenájsť si kamarátov?, veď ty si na nich hotový magnet, iba buď sama sebou a nehraj sa na niekoho kým niesi. Uvidíš, že si ťa všetci zamilujú"

"Nechápem ako môžeš byť takáto kľudná", zasmiala sa na mne Juli

"Ver mi, ani ja som celú noc nespala. Rozmýšľala som nad naším životom" hah a hlavne nad tým, čo robí naša úžasná mamička. Stavím sa že ma v ruke telefon a horlivo beha po dome a s niekým nahlas telefonuje.

"NO máš 20 minút na to, aby si so seba urobila človeka a stretneme sa v chodbne dobre!?" vychrlila som na Juli

"Jasneeeeee už idem mami", tche koľká ironia hneď z rána.

Behom 5 minút som mala na sebe oblečený outfit . Nerobila som okolo toho nejaké drahoty, proste som išla na starú dobrú klasiku a to čierne nohavice a biele tričko. Na chodbe som si s Juli urobila fotku o zrkadlo (hej viem trošku pubertálne na môj vek) ale nevadí.

Moja prvá cesta bola smer škola. Po ceste som prechádzala okolo jednej kaviarne a všimla som si nápis, že hľadajú čašníčku. Pozrela som na hodinky a zistila som, že mám ešte tak 20 minút čas, tak som si povedala, že sa skúsim opýtať. Mama nám síce peniaze posiela ale naozaj nemienim žiť iba z toho čo mama pošle. Nech sa s nimi aj zadusí.

"Dobrý deň, všimla som si, že hľadáte brigádničku" použila som ten najviac milý ton aký moje hlasivky dokázali urobiť.

" Ano, hľadáme nejakú babu, ktorá by mohla robiť čašníčku tak 4h denne od obedu + sem tam aj na víkend" vysypala na mňa tá čašníčka. Hm typovala by som jej tak maximálne 20.

"No ja by som mala záujem", povedala som.

"Super tak to mi napíš tvoje telefónne číslo a mail a ja sa ti určite ozvem" fuhaaa tak toto išlo oveľa jednoduchšie ako som si myslela.

Celá natešená som si kráčala po chodníku, kým som už konečne nedošla pred moju školu. Kokos, tak akože na obrázku vyzerala oveľa menšia. Vošla som do budovy a hneď zbadala asi tak stovku študentov.

"Okej Okej Mary len hlavne kľud" hovorila som samej sebe. Bojovou úlohou bolo, nájsť nejakú riaditeľnu abo hociakú inú kanceláriu.

Po 10 minútovom blúdení som konečne našla mohutné drevené dvere s nápisom RIADITEĽŇA. Spotená od hlavy po päty z toľkého chodenia a hľadania a celá vyklepaná som zaklopala na dvere, keď v tom sa obrovským rachotom otvorili.

"Och, pane bože nieje vám nič slečna?" opýtal sa ma postarší pán.

"Nie nie, iba som išla práve zaklopať" rýchlo som odpovedala.

"Ou, vy ste naša nová študentka že?, čakám tu už na vás", hah vyzerá byť zlatý, tak dúfam že to nieje iba môj prvotný pocit.

"Nech sa páči, váš nový rozvrh, hodiny máme momentálne skôr online, takže vopred vám oznámime kedy sa bude vyučovať v škole", sotva stihol dokončiť svoj krátky monólog a už mi zavrel dvere pred nosom.

No super a teraz sa môžem pekne krásne vrátiť domov, keďže škola mi začína až zajtra.

Tento príbeh som začala písať totálne spontánne a čisto z nudy. Naozaj budem rada ak to bude čítať čo i len 1 človek hah. Nápad vznikol v mojej hlave teda resp. v mojom sne . Vopred chcem upozorniť, že sa v príbehu budú vyskytovať nadávky, sexuálne scény a trošku nechutné vecičky. Budem rada za každý koment a hviezdičku

-Mary-