VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Život pred ňou bol celkom iný. Nikdy som sa tak veľmi netešil domov ako od tej chvíle, kedy sa naše cesty spojili. Vedel som, že ma doma čaká jej omamná vôňa, ktorej som nikdy nemal dosť. Dokázal som vycítiť moment, v ktorom bola na danom mieste. Zanechávala stopy a ani si to neuvedomovala. Privítala ma s otvorenou náručou a náruživým bozkom, aby mi vzápätí naložila chutné jedlo a po dokonalom uspokojení žalúdka ponúkla skvostný dezert. Takého sa človek nikdy nedokázal nasýtiť dostatočne.
A aj dnes som otvoril na dome ťažké drevené dvere, aby som sa mohol odovzdať hebkému náručiu v chuti lesných plodov. Celý dom bol ňou naplnený a to bolo pre mňa najviac. Konečne som našiel tú správnu osobu, ktorá by mi dala to, po čom túži každý muž, hoci nie vždy si to priznáme - stálosť. Vzťahy pred ňou boli síce fajn, ale žiadna žena nemala tú iskru, akú vyžarovala moja Ema. Od prvého momentu mi srdce škrtlo zápalkou a plameň zahorel tak jasno ako svätojánske ohne. Vždy som bol galantný a slušný muž, nechcel som na ženy tlačiť, ale s ňou išlo všetko prirodzene. Možno aj preto sme sa hneď pomilovali, napriek pochabým známostiam.
Spočiatku bola neistota na oboch stranách, obaja sme to považovali za flirt, užívali sme si to, ale popritom sme niesli vo svojom srdci jasnú odpoveď, ktorá sa na povrch dostala až po niekoľkých posteľových záležitostiach. Nebol som za to na seba hrdý, ale keď som videl, že ani jej to neprekáža, upokojilo ma to. Mal som nádej, že napriek rýchlemu tempu sa chémia medzi nami nezmýlila. A napokon... napokon v sebe nosí časť mňa.
Keď mi v telefóne oznámila, že je to oficiálne takmer som sa zložil ako malý školák. Nehorázne ma to dostalo, asi ako každého chlapa, ktorý sa túži stať otcom. Mám najvyšší čas a budem rád, ak si ešte za mlada budem môcť užiť vlastnú krv, keď raz sám nebudem vládať. Teraz bol môj život kompletný. Čo sa mohlo pokaziť?
,,Láska! Som doma." Zvolal som do priestoru čakajúc nejakú odpoveď, no miesto slov sa mi dostal hlasný rachot - ako keď niečo spadne. Okamžite som, ešte vo vetrovke, vletel do kuchyne, odkiaľ sa buchot ozýval. Započul som tiché: ,,Dopekla!"
,,Zlato, ježiši, čo sa ti stalo?" priklonil som sa k nej, no ona vnímala len mokrú podlahu, ktorú utierala, kým pokožka na predlaktí jej naberala červenú farbu.
,,Obarila som sa, nič to nie je." Oznámila mi to akoby sa učila nejakú nezaujímavú poučku.
,,Jemine, vykašli sa na tú podlahu a daj si to pod vodu." Ťahal som ju na nohy a v umývadle pustil prúd studenej vody. ,,Ty nemehlo moje, musíš dávať pozor."
,,Prepáč, som len nervózna."
,,Nervózna?" vodu som jej jemne špliechal na poranené miesto a sledoval jej unavený výraz. ,,Máte toho v práci veľa?"
,,Aj, ale... je tu niečo, čo som ti nepovedala."
Dopekla.
,,Von s tým, dievčatko." Bol som pokojný, nič ma nedokázalo rozhodiť viac ako Dominikovo správanie pred Norou. Pri ňom si človek vytrénuje všetky nervy aj háky.
