VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝔼𝕄𝔸
Omámenie nedovoľovalo mojim stuhnutým svalom pohnúť sa. Sotva som otvorila oči a reflex v podobe jedného ohybu prsta nebol možný. Mysľou som sa k nemu nedokázala prinútiť – príliš mi ju zamestnávali hromadiace sa otázky o tom, kde som a čo sa vlastne stalo?
Dlhý tmavý tunel sa nekončil, svetlo na jeho konci sa síce približovalo, ale ohraničovala ho tajomná čierňava. Viečka mi s pocitom ťažkého závažia klesali a vstávali. Silnými rukami sa snažili vytlačiť rozmazané kontúry obrazov predo mnou, mávali ako šialené a so stekajúcim potom držali ich neustále zatvárajúce sa okenice otvorené.
Svetlo si ich napokon získalo na svoju stranu a dovolilo im ostať. Obzerala som sa a analyzovala – biele steny, zvláštna prikrývka podobná tej v nemocniciach, rytmický zvuk pípania doliehajúci do bubienkov a odrážajúci sa v tichu miestnosti. Ihla zavedená v pravej ruke ma prinútila zamýšľať sa. Nech som sa snažila akokoľvek žiadne rozuzlenie v klbku zápletky to neprinášalo. Z malej kaluže som vstúpila do väčšej.
,,Ahoj, ahoj, Em." Pleť mi pohladili hánky známych rúk.
Ten hlas rozvibroval brušká prstov a samotné srdce – poznalo ho. Zreničky sa zamerali na jasné kontúry po pravej strane a vedomie nabehlo.
,,Lucas?" zastonala som s miernym pocitom nadrogovania.
Dopekla, čo mi to pichli?
,,Tu som, zlato. Si v poriadku, neboj sa." Pri dotyku pier s mojou studenou pokožkou mi ospalý hlas obživol.
,,Som rád, že ste sa prebrali, slečna Nagy."
Ten doktor sem kedy prišiel?
Bol tu?
Pohľady som vystriedala medzi Lucasom a mužom v bielom plášti. V Lucasovej tvári hrala úľava najväčší koncert, kým tá doktorova vyzerala neutrálne. Typická odbornosť lekárov. Aj pod vplyvom akejsi zvláštnej vedomie pohlcujúcej látky som nezabudla na to najpodstatnejšie.
,,Čo... Čo sa mi stalo? Je dieťa v poriadku?" Lucas spýtavo uskočil tvárou k doktorovi, ktorý sa pousmial a prelistovanie papierov nechal na neskôr.
,,Mali ste nehodu, spadli ste zo schodov a udreli si hlavu. No ste v poriadku, mali ste šťastie. Aj vaše dieťa sa má dobre."
,,Takže... takže sa nič nestalo?" dych mi zrýchľoval, vedomie mi opäť zmárala temnota a náhle ma premkol pocit neskutočnej únavy.
,,Nemajte obavy, vy aj vaše dieťa ste v poriadku. Zajtra vám bude lepšie, urobíme nejaké vyšetrenia a ak sa vám stav nezhorší pustíme vás domov. Dnes musíte oddychovať, takže všetky dôležité informácie vám vysvetlím zajtra."
,,Uh, uhm... aspoň že je to malé v poriadku. Lucas, nemusíš... nemusíš tu ostávať."
,,Pšt, moja. Musíš oddychovať, teraz zaspíš. Zajtra bude lepšie, uvidíš. Budem strážiť tvoj spánok."
