VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Bol tu ďalší deň, kedy som si pripadal, že žijem v začarovanom lese, kde nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Naše životy sa zo dňa na deň vrátili do normálu – ak sa to tak dá vôbec nazvať. Ema sa vrátila do práce, pevne rozhodnutá neupustiť zo svojho rozhodnutia, ktoré sa mne zdalo ako najväčšia chyba. Možno som navonok pôsobil ako ten, kto sa vzdal, ale vo vnútri naďalej pretrvával boj o svoju lásku a šťastný život manželov. Kým budem pri nej, stále budem tasiť zbrane, ktorými ju ochránim; budem veštec, ktorý jej presne predpovie budúcnosť, ak bude naďalej trvať na svojom; a napokon budem muž, ktorý ju zo srdca miluje a nehodlá sa jej vzdať.
Jej chápavosť voči mojím pocitom mi však nestačila, mohla ma chlácholiť ako len chcela, ale ako som mal prijať vedomie, že chce podstúpiť takú obrovskú cenu? Ako som mal akceptovať svet, v ktorom by len prežívala? Túžba po tom, aby ho skutočne žila, milovala a vychutnávala si každý nový deň plnými dúškami je azda priveľká požiadavka? Napriek svojím vedúcim emóciám hlásajúcim vysokú mieru nespokojnosti s vývojom situácie som sa rozhodol na chvíľu poľaviť a nechať veci tak. Neriešiť ich, proste upustiť od nátlaku a počkať si, akým smerom sa vyvinú ďalej. Neprestanem ale dúfať, každú sekundu a minútu, každú hodinu, deň budem veriť, že Em osvieti a reálnosť života i jej situácie ju napokon prinútia k prehodnoteniu svojho postoja.
,,Lucas, pozor!" napomenul ma hrubý hlas, ktorý sa v zlomku sekundy zaboril do môjho dresu a ja som sa celý zviezol na zem. Hlavou mi zadunel silný náraz.
Klzký povrch ma so všetkou ľahkosťou šúchal až k mantinelom, kde ma zastavili korčule, ktoré doňho vrazili prvé. Nohy sa mi bolestne skrčili pri náraze a ja som zastonal. Podobných prudkých nárazov som zažil už niekoľko, ale vždy šlo o nepozornosť. Dnes som bol myšlienkami všade, len nie na ľade – to som si ako hráč nemohol dovoliť. Poslednú dobu je moje telo čoraz menej koncentrované.
,,Čo stváraš?" prvý ku mne podišiel Alex a podal mi ruku, na ktorú som sprvu len hľadel. ,,V pohode?" pýtal sa ďalej ustarosteným hlasom, keď som už stál na vlastných.
Chabo som prikývol. ,,Hej, som okej."
,,Lucas, čo sa deje? Viem, že máte s Emou nejaké problémy, povráva sa tu o tom." Hodil na svoju obranu, no v skutočnosti sa nemal prečo cítiť previnilo.
Problémy si vždy nájdu spôsob ako uniknúť a predstaviť sa okoliu. Nebolo možné ich skrývať, človek si všíma energiu, akú mu poskytujú druhí a na základe nej si vie vyvodiť dve a dve. Na mne boli starosti vidieť zjavne až priveľmi.
,,Vyriešia sa, len... potrebujeme viac času. Utrasie sa to." Neveriacky prikývol, moja odpoveď mu nedala sto percentnú istotu.
,,Iste, ale nezabúdaj, že musíš aj hrať. Skús tie veci zahodiť, ja viem, že sa to povie, ale teraz si na ľade. Si hráč, kapitán... musíš sa koncentrovať, lebo sa tím môže postaviť proti tebe, ak to takto pôjde ďalej." Očkom som pozrel do priestoru, kde nastalo úplne ticho a všetci pozerali na mňa s Alexom.
