SPOLUHRÁČ /sk/✔️

▫️Kapitola 8.▫️

𝔼𝕄𝔸

Do kancelárie som vletela ako neriadená strela, divoká voda pripravená všetko strhnúť so sebou. Tentoraz Nikolasova prezývka naozaj sedela – bola som rozbúrená Amazonka rútiaca sa naprieč všetkému. To, že zo mňa bola hašterivá zmija sa vedelo dávnejšie, pretože ak ma raz niekto nahneval nebola som práve najmilšia. A Nikolas to urobil v tú najnevhodnejšiu možnú dobu, kedy všetko cítim i prežívam dvojnásobne. Akonáhle sa jeho sústredený pohľad dvihol ku dverám a uvidel môj nelichotivý zjav zamrzol na mieste. Stavila by som sa, že mu zabehli aj vlastné sliny. Dravým krokom s prísnym pohľadom sa moja postava zaprela o hranu stola, na ktorom mal vskutku poriadok, a potláčajúc tikajúcu bombu túto hranu všemožne stískali prekrvené ruky. Pozoroval ma bez slova.

V jeho očiach som jasne videla pochopenie, ktoré mi teraz bolo tak na dve veci, a tým mi dával najavo, že vie prečo som tu. Ak by nešlo o Lucasa nevypytovala by som sa ho cez správy či dnes bude v práci. Ibaže na mojom milovníkovi mi príliš záležalo a ak je tu ktokoľvek, kto by s ním mal postranné úmysly, je mojou úlohou chrániť ho.

Rozbúril si vo mne zlú krv, drahý Nikolas.

,,A teraz mi vyklop pravdu." Pôsobila som neústupčivo, odmerane a chladne.

Nedokázala som prekusnúť fakt, že celý čas vedel kto Lucas je, kto som ja, a tváril sa akoby nič. Na druhej strane sa mu musí nechať, že s tým vyšiel na svetlo takmer hneď a zbytočne nečakal.

,,Posaď sa a hlavne pokoj, áno?"

Nehovor mi, čo mám robiť!

Má jedno šťastie, že neznášam škandály. Nebola som hysterka, ale hormóny mi poslednú dobu pracovali na plné obrátky a niekedy sú ony tie, ktoré vládnu nado mnou.

,,Nepotrebujem tvoje rady ani ospravedlnenia, Nikolas. Chcem len, aby si mi povedal pravdu." Tvrdý tón ho prinútil k hlasnému povzdychu. Ruky si preplietol na stole, pozrel do papierov a potom pohľad zodvihol ku mne.

,,Pozri sa, nie je to nič úmyselné ani zákerné z mojej strany. To mi musíš veriť."

,,Pche, veriť ti? Prečo by som to robila?" mlčal, prižmúrenými očami som sa nahla ponad stôl a syčala ďalej: ,,Prišiel si sem, do mojej práce, do mojej kancelárie. Od začiatku si sa správal ako egoistický chmuľo, dobre si vedel, kto som a kto je Lucas, no nič si nepovedal. Preto si prijal túto prácu? Závidíš mu úspech? Alebo si chceš na ňom vybiť klamstvo tvojho otca?"

,,Ema, dosť. Nevieš, o čom hovoríš, nič nevieš. Nechaj ma, nech ti to vysvetlím." Prvýkrát ma oslovil menom, teraz mi pripadá lepšia verzia tej Amazonky. ,,Na nikom si nechcem nič vybíjať a ani nikomu nezávidím. Prišiel som, pretože ma o to požiadal otec."

Chlad mi prešiel po chrbte a ako námraza mi pomaly rozbil hnev v tvári.

,,Ale čo, jeho posledná vôľa?" možno som mala preukázať viac úcty, viac ľútosti, ale skutočnosť, že Lucasov otec sa naňho vykašľal a celý čas oňho ani nezakopol ma nútila obrniť sa iróniou.