VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝔼𝕄𝔸
V izbe som bezducho sedela ako tichá myška. Nepotrebovala som dávať prítomným v obývačke najavo, že nespím. Sotva som zažmúrila oči a otvorila ich len po úbohých dvoch hodinách. Síce od toľkého plaču odpuchli, stále ma rovnako boleli pri každom zamrkaní. V mieste, kde ľudia obyčajne cítia najsilnejšie pocity, som ja cítila veľké hluché nič. Sústredila som sa len na jediný dôvod môjho slabého bitia - maličké stvorenie pod srdcom, ktoré každým dňom rastie a naše puto silnie.
Rukou som skĺzla k ešte takmer neviditeľnému tehotenskému brušku a pohladkala ho po celej dĺžke. Opretá o čelo postele som počúvala tlmené hlasy v miestnosti a tichý plač drahej kamarátky, ktorý prinútil k vyroneniu boľavých sĺz i mňa. Prisahala by som, že nebolo už čo plakať, ale zármutok si nájde aj posledné zásoby na to, aby sa ukázal svetu v celej kráse.
Po bezduchom sedení som napokon začala pošepky uvažovať. Slová idúce z jazyka s toľkou ľahkosťou zmierňovali môj skutočný stav. Premáhala som sa nespadnúť do priepasti, z ktorej by ma ťahali len veľmi ťažko. Bola som iba ja a to malé dieťa. Naše dieťa.
,,Ah, maličké," skĺzla som po brušku znova, šepkajúc moje malé prosby a modlitby. ,,Ani nevieš, ako veľmi sa prihováram Bohu za to, aby mi dožičil porodiť ťa. Želám si nebyť chorá, mať normálnu rodinu a verného manžela, ktorý ma bude čakať až prídem zo salónu." Zasmiala som sa nad vlastnou sarkastickou poznámkou a stekajúcu slzu zotrela jedným pohybom ruky. ,,Chcem od života tak moc, hm? Povedz mi, malinký. Alebo malinká." Doplnili ústa rýchlo, kým sa pery znova nezačali kriviť v zraňujúcom podvedomí hrozného zistenia, ktoré malo za následok slané more v mojej tvári.
,,Vraj nebudem môcť porodiť, ak sa mi potvrdí tá choroba... mrcha." Hlesla som a zrak presunula na ruku, ktorá sa znova začala v malých otrasoch kmitať vo vzduchu.
Smrknutie nasledovala sila vôle, s ktorou som sa pokúšala to odporné trasenie zastaviť. Nemohla som, nešlo to. Psychika mi kolísala na veľmi nebezpečnej hranici, ocitla sa v pazúroch neznámeho, ktorý ju teraz bezcitne využíval vo svoj prospech. Dupot tichých krokov a krátke slová na rozlúčku, sprevádzane s otvorením dverí boli signálom, že sme opäť sami dvaja. Zrak som presunula z ruky späť na bruško, ktoré mi jediné dalo štipku pokoja, kým ruka sa stále triasla, položená na prikrývke.
,,Ale ja sa ťa nevzdám, počuješ?" zašepkala som takmer nečujne, nahýbajúc sa ponad prsia, aby som naň lepšie videla. ,,Nikomu nedovolím vziať ti ma. Si moje, naše. Akoby som mohla urobiť niečo také? Nie je azda láska to, prečo sa obetujeme? Ja ťa ľúbim už teraz, preto sa s hrdosťou nechám potopiť, než aby si utrpelo ty. Som tvoja mama. Mama, ktorú som ja nikdy nepoznala." Spomienka na detstvo mi vypálila malú kvapku na tričko, ktorá sa ako atrament rozpíjala po sacej látke. ,,Si stvorené z lásky, akoby som ťa mohla poslať na smrť? Dobrovoľne?" smrkla som, priložila si ruku k ústam, aby utlmila vzlyky blížiace sa k východu.
