VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
𝔼𝕄𝔸
Ak by som mala možnosť zmiznúť práve teraz by sa dočkala plnohodnotného využitia. Bolesť, ktorá sa ozýva celým telom, neutíchajúca, rozožierajúca a oslabujúca, ma vedie k jedinému bodu poskytujúcemu možnosť úniku. Vydesené a z miery vyvedené oči obchádzajúcich či čakajúcich ľudí som ani v najmenšom nedokázala vstrebávať - smútok si ma podmanil tak veľmi, že odmietam akékoľvek útechy.
Chcela som len zmiznúť, nebyť stredobodom pozornosti, ibaže to nebolo možné. Ak som túžila nájsť aspoň nejakú nádej bol to práve východ z nemocnice - cez sklenené dvere dnu prenikalo silné svetlo, akoby ma priam vábilo a dávalo na známosť, že tadiaľ vedie moja cesta. V ušiach mi znel monotónny hlas lekárových slov, ktorých pravdivosť som odmietala prijať do momentu, kým jeho seriózna tvár neostala naďalej rovnakou - tá štipka ľútosti bola len detailom, ktorý po vizuálnej stránke nebol pravým dôvodom, pre ktorý by hostia túžili ochutnať tortu. Tá moja chutila po horkosti, slanosti od sĺz a neutíchajúcej kyslosti, z ktorej krivilo tvár.
Taká nebola vhodná na podávanie, slúžila do odpadu - ako potrava pre krysy. Márne by ste sa snažili jej tvorcu utešiť, kritika bola príliš veľká a nechuť oveľa silnejšia.
Nohy ma viedli pomedzi ľudí, stena sa stávala oporným múrom, ak sa mi pošťastilo a podlaha ma pritiahla k sebe. Zahmlený obraz by mi momentálne nedokázali rozjasniť ani najsilnejšie dioptrie. Telom mi prechádzala neuveriteľná triaška - akoby som mala hysterický záchvat plaču a ten nie a nie ustáť. K tomu všetkému som unikala priamo pred jediným človekom, ktorý mohol moje plecia odľahčiť.
Vzduch - konečne - pľúca som doširoka roztiahla, aby sa čo najväčšia dávka dostala dnu a aspoň sčasti rozdrvila tú obrovskú ťažobu. Chvíľkový stav státia na mieste sa rozplynul v sekunde, ako sa za mnou ozval známy naliehavý hlas. Pred úskokom do strany mi stihol stiahnuť béžový kardigán z pleca - snažil sa ma zastaviť -, čím ma trochu pribrzdil a pred ďalším útekom mi znemožnil akýkoľvek pohyb. Ponoril ma do svojej hlbokej náruče, tvárou k hrudi, nepúšťajúc ma ani len na sekundu. Bozky na čelo a dlane brázdiace po chrbte nedokázali zmierniť to, čo som cítila.
,,Em..." oslovil ma zlomene, srdce mu tĺklo tak silno, že som to vlastné takmer nepočula. A možno to bolo aj skutočnosťou, že cez hlasný plač a vzlyky som nedokázala u seba počuť nič iné. ,,Láska, miláčik, pozri na mňa..." dlaňami sa tentoraz snažil podvihnúť moju tvár k jeho, no ona sama napokon strelila nahor sama.
On jediný z nás dvoch prebral úlohu silného podstavcu, na ktorom som bola ja. Držal ma tak, aby som nespadla, poslušne si zachovával tvar i silu, pretože sám vedel, že ak povolí teraz - v mojej prítomnosti - zahubí nás to oboch.
,,Lucas, ja nemôžem... nechcem to! Nedokážem... ako by som mohla?!" nariekala som tak nahlas, že niektorí okoloidúci neváhali a spýtavo pozerali Lucasovým smerom, či nepotrebuje pomôcť. Či nie je nutné privolať lekára. Keby však vedeli, že práve od neho ideme a on je tým, kto mi tento stav spôsobil.
