VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Mám vás rada a Luemu ľúbim, pamätajte na to😅❤️ ____________________________
اوووه! هذه الصورة لا تتبع إرشادات المحتوى الخاصة بنا. لمتابعة النشر، يرجى إزالتها أو تحميل صورة أخرى.
𝔼𝕄𝔸
,,Už ti viac nepáchnem ako ryba?" lišiacky prekĺzol ku mne na gauč, skryl sa pod deku a teplou nahou hruďou si ma privinul do svojej milujúcej náruče.
,,Hm, tentoraz nie."
,,A ako potom voniam?" nechal nos obtrieť sa o môj spánok, na ktorý vtisol dlhý bozk.
Ako spojenie neba i pekla.
Čerstvý vzduch po letnom daždi a mentolový dych.
Spod objímajúcich rúk som sa vymanila, pozrela mu do tváre – do toho nádherne vytesaného vápenca – kde som následne položila dva bozky na líca. Pery mi inštinktívne prešli na jeho krk, kde som sa nosom zaborila a vdýchla. Svaly sa mu napli, na predlaktiach sa v rúšku svetla objavili vyduté žily.
,,Voniaš ako ten najkrajší sen, aký som si kedy vysnívala."
,,Prevyšuješ romantickú linku, šibalka." Akonáhle odhalil perly, poctivo skryté za ružovkastými bariérami, ovalili ma silné morské vlny.
Zmáčali piesok, na ktorom som odpočívala, a ten ma začal vťahovať dnu – ponárala som sa.
,,My máme vytvorenú nejakú laťku?" prstami som obkreslila čierne línie nad jeho bedrami, tesne nad látkou boxeriek vyčnieval kúsok z tetovania.
,,Uhm a volá sa skús ma vyviesť z miery." Melodický hlas mi pri uchu šveholil miesto pod lícnou kosťou, kým sa Lucas s obtieraním nepresunul na krk.
,,Tak vy-vyviesť z miery?" zahabkala som. Dávno som si podobné rečové vady prestala všímať, sama som nevedela či je to chorobou alebo vzrušením.
,,Hm, uhm..." neprestával ochutnávať odhalené miesta, jazykom poláskal kľúčnu kosť a hneď na to pokožku perami potiahol. ,,Ty už si tú svoju stratila, nemám pravdu?" rukou si razil cestičku na moje podbruško, prerazil k vnútornému stehnu a stisol – jedno z citlivých miest, ktoré mal dokonale zmapované.
Už odo dňa, kedy som ťa spoznala...
,,Nič nevravíš," šepkal ďalej – všetky chĺpky sa mi postavili. Neboli jediným, čo bolo v pozore. ,,A kto mlčí, ten svedčí." Znova stisol stehno, viečka mi začali klesať a oáza vykúpenia mi pootvorila svoje brány.
V hrdle mi nekontrolovateľne vyschlo, potrebovala som vodu, ale diabol na pleci nechcel prerušiť takúto láskyplnú chvíľu. A to ani ja – chcela som pomaly vyhorieť, len nie prestať. Z púšte v ústach sa mi nedarilo kontrolovateľne dýchať – alebo za to mohla jeho roztúžená dlaň?
,,Ehm, ja... potre-bujem, potrebujem..."
,,Čo vravíš, kráľovná?" chrapľák, s akým vyslovil posledné slovo, vyhodil zaseknutý ston z úst.
