VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝔼𝕄𝔸
,,A žili šťastne, až kým nepomreli?"
,,Presne tak, srdiečko." Pohladila som jej malé vlásky, kopírujúce guľatú hlavičku s malým noštekom uprostred.
,,Takže tá svadba ich už dala dokopy a nič zlé už nebolo?" pohľad som presunula na dve malé karamelky so svietiacimi iskričkami, ktorými po celý čas počúval rozprávku na dobrú noc.
Krok, ktorý sme s Lucasom urobili naozaj nebol chybou.
Zasnúbenie bolo len prvým malým postupom na stupeň víťazov.
,,Ak aj bolo, zvládli to spolu. Lebo sa mali radi." Rukou som pohladila jeho malé líce, keď sa dievčatko opäť zapojilo do rozhovoru.
,,Je dobré, že ostali spolu."
,,Áno, to je. Ak by sa tento príbeh skončil inak nemali by také dva rozkošné poklady hrejivý domov." Oboch som ich sladko pobozkala na čielka, stále vstrebávajúc fakt, že je večer a rozprávka, ktorú som im po dlhej dobe rozprávala druhýkrát je u konca.
,,Mama a kedy príde ocko?"
,,Už čoskoro, Riško. Ale vy musíte spinkať, zajtra vstávate s ockom na korčule." Prikrývala som ich láskou, aká im bola odobratá rovnako, ako kedysi mne.
Nemohlo byť lepšieho riešenia ako poskytnúť domov dvom opusteným súrodencom, na ktorých sa rodičia vykašľali. Pochádzali z veľmi asociálnej rodiny, kde sa nikto z nich nezaoberal deťmi a sociálka im ich musela odobrať. Nebojovali o ne naspäť, vlastne si myslím, že boli radi - zbavili sa tej ťarchy, ako by to nazvala každá krkavčia matka.
,,Nie, mami! Chceme počkať na ocinka! Anoou!" kričali jeden cez druhého, šteňacie oči sa ma snažili obmäkčiť a hoci som vo výchove a dodržiavaní spánkového režimu bola striktná, ich detským tváričkám sa nedalo odolať vždy.
,,Tak dobre, zavoláme mu, áno?" sotva som nahrabala telefón, ich malé zadočky sa dvihli spod periny a utekali za zvukom známeho hlasu.
,,Rodinka, som doma!"
,,Ociii! Ocinkooo!" malý hurikán, skutočne. Takmer ho prevalcovali.
,,Poďte sem, bundášikovia." S úsmevom na perách som prešla do chodby, ostala stáť medzi dverami a jedným plecom sa opierala o ich rám.
Lucas s dvomi deťmi v náručí, unavený, ale aj cez to prešťastný. Mali sme rodinu, o ktorej sme snívali. Bolo jedno, že nie je z našej krvi - bola naša. A bola pravá. Milovala som tento pohľad, zvečnila by som ho na veky. Môj muž pôsobil s malými drobcami na rukách tak atraktívne, že som mala chuť milovať sa niekoľkokrát do dňa. Sama som tejto zmene nerozumela, ale hold - muži s deťmi sú jednoducho pastva pre ženské oko a zároveň spúšťač pre hormonálny deficit.
