VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
اوووه! هذه الصورة لا تتبع إرشادات المحتوى الخاصة بنا. لمتابعة النشر، يرجى إزالتها أو تحميل صورة أخرى.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Bez slova sme vošli do domu, v ktorom všetko ostalo tak, ako pred hádkou. Rádio, hrajúce rovnako dramaticky ako moje emócie, bolo jediným hlasom vládnucim v tichu. Em kráčala predo mnou, potichu ako myška s hlavou zvesenou nadol. Trápilo ma vidieť ju takto, o to viac, že musela kvôli mne odísť k Nore.
Nervózny tým, kde Em môže byť som vytočil jej číslo dúfajúc, že to zodvihne. Mlčanie a rytmický zvuk na druhej strane mi hovorili niečo iné. No tak, nemôže byť až taká tvrdohlavá. Keď som to urobil druhý raz a poriadne sa započúval uvedomil som si, že zvuk vyzváňajúceho telefónu nešiel z rádia ako som predpokladal. Ten, na ktorý som volal, si hovel v obývačke na stole.
Dopekla!
Druhá možnosť bolo zohnať Dominika a Noru, oboznámiť ich so situáciou a prosbou o pomoc. Už teraz ma budú napádať otázkami, čo máme za problém, ale je to celé príliš čerstvé na to, aby to vedel ešte niekto ďalší.
,,Dominik, Ema zmizla. Neviem... neviem, kde by mohla byť aj telefón má doma." Možno som znel ako hysterická ženská, ale bál som sa o ňu – skutočne a priveľmi. Sotva som začal hovoriť ďalej a jeho tichý hlas ma prerušil.
,,Pokoj, Ema je u nás."
,,Čože? A to si mi nemohol zavolať? Skoro som tu dostal infarkt!" hromžil som, čo Dominikovi nepatrilo, pretože v tomto celom mal najmenšiu vinu.
,,Nechcela, aby sme ti volali. Príď, budem čakať." Zložil, nečakajúc na moju odpoveď. Ježiši, všetko sa to serie jedno za druhým.
Nechcela, aby mi volali? Žartuje?
Tento fakt nebol ale ani zďaleka horší ako ten, ktorý som zistil v okamihu, kedy som sa ocitol pri nej. Bolelo ma pri srdci, takmer som nevedel dýchať. Bála sa ma. Naozaj sa zľakla, že by som jej ublížil. Moja malá. U Dominika doma sme prehodili iba pár slov, aj to moju žiadosť na odchod domov. Nora samozrejme nenechala kamarátku v štichu a okamžite sa postavila pred ňu, brániac ju a útočiac pritom na mňa. Vraj čo som jej urobil. Nečudoval som sa, že s tým na mňa vybehla, aj keď ma to mierne šokovalo – predsa ma poznala.
V skratke nič, len som chuj.
Em postávajúca odo mňa v bezpečnej vzdialenosti len potichu a bojácne sledovala môj sklamaný výraz, prahnúci po poznaní, ako toto celé napraviť. Hanbil som sa ako pes, čo ak by sa jej niečo stalo a ja ako besný býk by som išiel riešiť úplne nepodstatnú vec? Pretože tá správa taká bola – úplne irelevantná. Nechal som sa vyviesť z miery, opustil ju, keď ma potrebovala a keď bol najlepší čas na to, aby mi to celé vysvetlila.
Tentokrát som ale po vysvetlení netúžil, nie v tejto chvíli. Takýto moment si vyžadoval pokoj, ospravedlnenie a nežné poláskanie. Vypnutie mozgových závitov, ktoré premýšľali až priveľa. Bolo viac ako isté, že Ema má problém a je nutné ho konzultovať. Druhá vec bol fakt, že teraz je toho na nás oboch priveľa. Potrebujeme čas pre seba, dať si pohov a pustiť sa do toho nanovo, keď obaja budeme nohami v inom vesmíre a nie na zemi.
