VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Zamrznutá voda podo mnou bola pre moje statné nohy druhým domovom. Veľmi dobre ju poznali, odkorčuľovali si na nej už nejaké svoje roky a napriek tvrdým pádom a zraneniam boli vždy nedočkavé, kým na ňu dopadnú. Ťažké korčule mohli spôsobiť nejedno škaredé zranenie, ak si ich nositeľ nedával dostatočný pozor. Všetci ale vieme, že pri poriadnom napätom zápase sa nedá byť v strehu. Stačí sekunda, nešťastný pohyb a je to tam, kde by nemalo. Kaluž striekajúcej krvi a boj o záchranu života. V takých momentoch nezáleží na žiadnom góle, ani na víťazstve. Je nutné len pomôcť.
Za tie roky som si prežil všetko, ale nepopieram, že mi nebolo dvakrát najlepšie, keď sa podobné hrôzostrašné zranenia stali. A ak si to odniesol kamarát bolo to oveľa príšernejšie. Mráz vám prechádza po chrbte a smrtka si začína brúsiť kosu. Ak sa ostrie korčule stretne s tvárou alebo krkom ide o minúty. Musíte konať okamžite, inak oňho prídete. Ako kapitán som si to vyčítal stále, hoci viem, že to nebola moja chyba. Ale mohol som dať pozor, upozorniť alebo hocičo. Som predsa ich vodca a sledujem ich, keď mávame tréningy. Ako si nemôže človek všimnúť, že sa niečo zlé ide udiať?
Osudové nešťastie sa zbehlo na tomto klzisku behom pár minút, mne samému došlo, čo sa vlastne deje až vtedy, keď k nemu pribehli ostatní a volala sa záchranka. Obrovským šťastím bolo, že náš zdravotník bol naozaj špecialista a dokázal ho udržať pri vedomí. Takéto zranenia sú v športe bežné a častokrát osudové. Náš kamarát to, chvalabohu, prežil. Stratil veľa krvi, pretože poranený krk sa nedá ošetriť na mieste len tak. Všetci, ktorí sme mohli, sme mu darovali krv a ten darebák smrtku vykopol dverami.
Vďakabohu.
,,Lucas, netrénuješ?"
,,Už idem," odpil som si z fľaše a na holé ruky navliekol rukavice. ,,Tie strely dávaš riadne, ale skús ich mieriť vyššie."
,,Snažím sa o to, ale nejde mi to. Vždy mi tá čierna hnusoba vykĺzne z hokejky." Prskol frustrovaný Sebastián. ,,Ty počuj, vyzeral si deprimovane." Pri pohrávaní s pukom som jeho otázku postrehol matne. Hnedými očami sa pokúšal nájsť ten pravý dôvod na svoje konštatovanie.
,,Hm?"
,,Pozri, nie je to tvoja chyba, Lucas. Nemohol si nič robiť, také veci sa stávajú." Viem, že mi chcel dobre, ale ja som si nedokázal odpustiť to, že som ich mal na starosti a vďaka mojej ľahostajnosti k takému niečomu vôbec došlo.
,,Skoro som ho pripravil o život, Seb. Keby som zakročil a upozornil Michala, že doňho padá tvárou, nestalo by sa to."
,,Nemohol si vedieť, že si to Michal nevšimne. A Alex predsa videl, kam dopadá. Bola to náhla a hlúpa nehoda. Stalo sa to rýchlo."
