VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
𝔼𝕄𝔸
,,No, som prekvapená." Vzdychla Nora po mojom dnešnom priznaní ohľadom rannej návštevy. ,,Nečakala som, žeby naozaj prišiel. Predsa len ich opustil a zrazu sa len tak zjaví."
,,Veď práve toto, je to nafigu. Chápem Lucasa, ale na druhej strane má tu ešte posledného člena rodiny a osobne si myslím, že jeho otec to chce skutočne napraviť. Ak by mu na tom nezáležalo, zaiste by nestrácal čas hľadaním syna."
,,To je pravda, ale..." pozorovala som jej zamýšľajúci sa pohľad, ktorý vždy veštil, že príde na svetlo so svojím filozofovaním a pokladaním otázok. Šálku s medovkovým čajom odložila na stolík a veľmi vážne sa zahľadela do mojej ustarostenej tváre. ,,Pozerala by si sa na to rovnako, ak by si od Nikolasa nevedela celú pravdu?"
Nora o mojom tajomstve vedela a tiež som ju prosila, aby nič neprezradila Lucasovi, no ani Dominikovi - ten by to určite pred Lucasom neskrýval. Jej som to tajiť nedokázala, keď v ten deň prišla až ku mne do kancelárie tušila som, že si o mňa naozaj robí starosti a hoci bola v menšom práve oproti Lucasovi, vyklopila som jej to. Povedala mi prakticky to, čo už viem - že Lucas sa to musí dozvedieť. Ani si nevie predstaviť, ako veľmi by som sa mu chcela priznať, ale pravda si zaslúži uniknúť z tých správnych úst.
,,Asi nie, neviem... snažila by som sa vychladnúť a potom sa na to pozrieť z inej strany, ale asi by som mala podobný názor ako Lucas. To, že viem pravé dôvody celú vec mení." Ruky mi od nervozity stískali hrnček s potlačou akejsi kvetinky.
,,Nebojíš sa, že mu to Nikolas povie?"
,,N-Nie, to by neurobil. Dala som mu svoje slovo a navyše on to po mne chcel." Hlas mi pri prvom slove preskočil a zasekol sa na prvom písmenku, kým sa jazyku podarilo rozmotať.
,,Ja ti neviem, neverila by som mu až tak priveľmi. Aby to nebol vlk v ovčej koži." Zaprotestovala a usrkla si zo zvyšku tekutiny, aby upokojila svoj zmätok. Mala svoje starosti a ja som jej pridávala ďalšie, miestami ma to zamrzelo, ale poznala som ju dobre na to, aby som si dokázala predstaviť to divadlo, ak by moje starosti ostali len v mojej hlave a postupne ma dusili.
,,Neurobí to, aj on chce získať svojho brata na svoju stranu. Nejde mu o nič iné, len dať rodinu dohromady." Zrak mi prešiel z kamarátkinej tváre na poličku s fotografiami a chvíľu po nich blúdil.
,,Len si robím starosti, aby to u Lucasa nevyvolalo opačné pocity. Vedieť takú pravdu je... no, povedzme si úprimne - kto by sa za takého otca nehanbil? Ja ti neviem, ale myslím si, že aj keď sa to Lucas dozvie zasa bude len zle, ak nie aj horšie."
,,Dúfam, že sa mýliš. Valí sa to na nás z každej strany." Na môj povzdych sa ticho zamrvila.
,,A ty sa máš ako? Lepšie?" rukou stisla moju, pod rúškom láskavého pohľadu skrývala smútok a starosti.
