VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝔼𝕄𝔸
Druhé ráno mi psychicky bolo ešte ťažšie. Človek sa zo straty nevyseká rýchlo a ja to viem, možno by som to celé vnímala inak, ak by bola možnosť. Ďalšia, ktorou by som tú prázdnotu vo vnútri zaplnila. Nič na svete nebolí azda viac ako pocit, že to, o čom ste spoločne uvažovali so svojou polovičkou, sa v priebehu pár hodín stane len spomienkou. Vyblednutou a zapadnutou prachom. Nie je šanca dať Lucasovi dieťa, pretože som chorá. Ak by som aj otehotnela, môj zdravotný stav by mohol mať zlý dopad na dieťa, no i na mňa samotnú. To maličké bolo poslednou šancou dať Lucasovi rodinu.
Zmarila som to, vlastná hlúposť a tvrdohlavosť ma napokon dohnali na nemocničné lôžko, kde moju dušu síce zachránili, ale tú vo vnútri, prepojenú s mojou, nie. Stála som medzi dvomi skalami, kde jedna bola moja diagnóza, ktorá zapríčinila tvrdý pád na zem, a druhá bola mulicou, ktorá zaťato stála za svojím a čakala, kedy sa to zvrtne. Predtým som si riziká uvedomovala len málo, teraz vidím, že choroba postupuje rýchlo a ona bola príčinou toho, že sa náš sen rozplynul.
Nebudem mama, Lucas nebude otcom a tak nevytvoríme rodinu, akú má Nora s Dominikom. Ťažoba ma ťahá ku dnu a je ťažké sa jej vymaniť. Iná žena by Lucasovi dožičila radosť v podobe syna, rovnako láskavého a nebojácneho, ako je on. Ja mu môžem dať len rozorvané vnútro a smútok na srdci.
Asi sa to malo stať, aby sme si obaja isté veci uvedomili. Je zrejmé, že k sebe nepatríme a osud nám to dáva dostatočne najavo presne v tejto réžií. Bola to len krátka poviedka s nešťastným koncom. Nie príbeh, ktorý bude mať pokračovanie či trvať večne. Náš príbeh sa končí, Lucas si zaslúži lepší záver, ako ten po mojom boku.
,,Em, pripravil som nám raňajky..." šok, ktorý ho sprevádzal potom, ako mu hlas vynechal slová, ma oblial ako studený pot. ,,Čo to robíš, miláčik?"
Dávam ti šancu na lepší zajtrajšok.
,,Em, prečo sa balíš? Niekam cestujeme?"
Nepýtaj sa ma nič, pretože mi to ešte viac ubližuje...
,,Tak hovor, sakra." Jemným hmatom obtočil prsty okolo môjho zápästia a pomaly ma zvrtol k sebe.
Stála som čelom k mojej jedinej slabine. ,,Odchádzam, Lucas."
,,Čo? Odchádzaš? A kam? Zabudla si sa mi zmieniť o niečom?" bolelo ma vidieť toľký chaos v jeho očiach a dobre som vedela, že mi nedovolí uskutočniť môj bláznivý nápad, krutý voči jeho snahe.
,,Odchádzam od teba." Z tváre mu vymizla všetka farba, ťažko preglgol a očami bezducho visel v mojom naturálnom výraze. Očami mu prebehla tma zhasínajúcej žiarovky.
,,Ale... ale prečo? Blázniš?" zachovával si pokojný tón. ,,Nie, veď... nemôžeš sa len tak zbaliť a odísť! To nie, je to predsa... nezmysel." Pochodoval po izbe, pár z vecí uchmatol do rúk a bezradne ich hodil späť na posteľ.
