VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
𝔼𝕄𝔸
Potichu som nasledovala tichý detský plač, ktorý sa ozýval tmavými izbami. Hľadala som to úbohé maličké, ktoré potrebovalo pomôcť. Plamene šľahajúce skrz-naskrz bičovali neúprosne a bez štipky zľutovania. Nárek sa zintenzívňoval, stúpajúca hustota oxidu uhoľnatého mi znepríjemňovala priebeh pomedzi steny, schody a klenby, ktoré sa pomaly podvoľovali ničiacemu ohňu.
Strácali silu a nechali sa pomaly lámať. Pred tesným úskokom do strany dopadla pár krokov odo mňa drevená doska zo strechy. Záchranou mi bol otvor provizórnych dvier, cez ktoré som vošla do tmavej miestnosti, v strede osvietenej malým dopadajúcim svetlom.
Dusenie mierne ustálo, no hrudník i tak nevyhral bitku o uvoľnenie.
V strede bezduchých sivých múrov stála kolíska, presne ju osvecoval jediný kúsok luny. Plač náhle utíchol, s roztrasenými kolenami som prikračovala bližšie, chvejúcimi sa rukami opatrne chytila látku pokrývajúcu zvyšok kolísky.
Biely satén odhalil prázdnotu, ktorá zatriasla mojím srdcom. Bolestne ma pichlo v hrudi, tlak usídlený v oblasti tváre povolil a ona sa odovzdala slzám. Prudkým, veľkým a návalovým.
Nie je tu, moje maličké zmizlo a kým mi chlad ovíjal odhalené plecia, s dychom to šlo ľahšie. Odrazu žiadne plamene neznepríjemňovali môj uvedomelý pobyt tu. Čupla som si ku drevenej kolíske, na ktorej bola uviazaná rúžová stuha, a privoňala si k prikrývke. Vôňa levandule ma upokojovala, ale nemohla zastaviť trápenie rozostupujúce sa v mojej duši, ako rad rytierov proti nájazdu od Rozumu.
Prišla som neskoro, nezachránila som ho. Svetlo v miestnosti synchronizovane začínalo zhasínať. No ešte pred samotným vytratením sa, sa v jeho bledom kruhu objavil tmavý tieň siluety. Tá ma upútala natoľko, že prižmúrené oči sa v prekvapení roztvorili.
,,Lucas..." z úst sa vydral ston.
Stál medzi dverami, odetý v čiernom, s pohľadom tmavým ako uhlie.
,,Je mi to ľúto."
,,Čože?" nič nevyslovil, len sa pomaly otáčal chrbtom. ,,Lucas, neodchádzaj!"
,,Musím, nedala si mi na výber. Odmietaš si so mnou založiť rodinu. Akúkoľvek."
Tu sa v ranu znova ozval hlasný nárek, ale dieťatko nikde nebolo.
,,LUCAS!" krok za krokom sa mi vzďaľoval, žeravá žiara sa opäť vymanila z temnoty izieb a ošľahla jeho vzďaľujúcu sa figúru. ,,NEODCHÁDZAJ! LUCAS, PROSÍM!"
,,Nedala si mi rodinu... nedala si mi rodinu... nemáme dieťa... dieťa... dieťa..." ozývalo sa vôkol, steny jeho hlas odrážali neustále a ako zavedenou hadičkou prenikal do útrob bubienkov, ktoré z toho krvácali.
