VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
𝔼𝕄𝔸
Zamlčaním pravdy som pred Lucasom navýšila svoju hladinu cynizmu. Ani túžba vysporiadať sa s utajovaním, ktoré si láska nikdy nezaslúžila, mi nedokázala naozaj prehovoriť do duše a priznať sa skôr. Váha slova bola väčšia ako vlastné presvedčenie. Zroneného som ho videla len dvakrát v živote – keď si myslel, že ma stratil a pri pohrebe vlastnej matky.
Od príchodu domov počúvam tie isté slová, ktoré mi v ušiach už zazneli. Scenár sa opakoval, dráma bola na dosah. Jeho vyjadrovanie nepramenilo z hnevu ani smútku, ale čistej zrady. Nedokázal pochopiť, prečo ho otec vyhľadal až teraz, napriek tomu, že svoje problémy vyriešil už skôr. Príliš analyzoval každé jeho slovo a ako sa vrátil k mame, ktorá mu tiež klamala, svedomie sa mi na chvíľu nalomilo, pretože tým klamárom som bola aj ja.
Aj ja som zradila.
Fakt, že Lucasov tréner, ktorého poznám aj ja, od majstrovstiev, je taktiež zahrnutý v ich rodokmeni ma šokoval. Asi nie o nič viac, ako Nikolasa, keď mi to v práci vysvetlil. Bola som pripravená na srdcervúce priznania, spŕšku valiacich sa emócií, ale nie na toto. Ako veľmi sa s nami môže režisér zahrávať? Nemôže mi poskytnúť nejaký elixír, vďaka ktorému nahliadnem do našej budúcnosti? Možno sa tak uchránime zbytočných výstupov a sĺz.
,,Ah, čo mám teraz robiť?" rukou som dopriala jeho napätému chrbtu trochu uvoľnenia, ktoré prišlo v podobe záklonu kontúr gréckych Bohov.
Mlčala som. Na jazyk mi neprichádzali žiadne rozumné rady, myseľ sa tiež zabalila pod perinu s vyhlásením, že na dnes to vzdáva. Jediné, čo môj jazyk dráždilo, bola chuť priznania.
,,Ako sa mu môžem len tak... ako sa dá nájsť cesta k človeku, ktorého prakticky nepoznám?" šepkal do útrob tichej obývačky. Bodové svetlá stlmili svoje jasné luny do prítmia krbového ohňa.
,,Lucas..."
,,Nedá sa to. Proste... odíde, roky sa neozýva, mama tiež nič nepovie a odrazu sa zjaví, ešte na mňa aj vybalí, že Václav je jeho vzdialený bratranec. Kurva..." nechal povzdych vyslobodiť hrdlo z bolestného kŕču a tvár si vložil do dlaní.
Prstami som ho pošúchala po pleciach, lopatkách i chrbtici. Vedela som, že ho to privádzalo do oázy pokoja, ktorá teraz bola na míle ďaleko.
,,Lucas, ja... musím ti niečo povedať." Relatívne zmierenými očami vyhľadal tie moje, zabáral sa do ich hĺbok, aby sa skryl pred padajúcimi balvanmi, ktoré mu silno lámali inak statné plecia.
,,Rozmyslela si si to?" nádejal sa a mne srdce zmeravelo.
Stále dúfal.
,,Nie..." odvrátila som zrak, prehltla nervozitu hromadiacu sa v krku, pre ktorú som sa nachádzala na hranici dvoch chodníkov: vstúpte a zákaz.
