VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Nejaký čas som bedákal v novom prostredí na čele s mužom, ktorého som prednedávnom nenávidel. Aký vrtkavý je život. Raz ste hore a hneď potom prudko dopadnete na dno, z ktorého sa snažíte silou mocou pozviechať, no nejaká sila vás ťahá dolu a nie je možné, aby ste vystúpili nahor, bráni vám v tom – úspešne, kým vás niekto nezachytí a nepotiahne.
,,Tak neviem..." nechal som povzdych zaplniť tichú obývačku. ,,Netuším, čo mám robiť. Som ako na bežiacom páse bez možnosti zabrzdiť."
,,Lucas, miluješ Emu, nie?" na oko pohoršený pohľad som zahodil bokom.
,,Samozrejme, dušu by som za ňu dal."
,,Tak bojuj."
,,Snažím sa, bojujem od momentu, čo som sa dozvedel pravdu o tebe. Ibaže sily ma opúšťajú. Ako si dokázal... nechcem vytvárať zbytočné škriepky, ale ako si dokázal opustiť... mamu? Keď si... vedel, že jej tak možno bude lepšie?"
Teraz tomu plne rozumiem.
Až teraz dokážem pochopiť otcovo rozhodnutie spred niekoľkých rokov. Opustil by som Emu, ak by som za tým videl jej úsmev a šťastie.
Nechcel by som jej trápenie.
Radšej by som jej dal voľnosť, ako jej krídla zviazal pravdou o živote.
,,Presne tak, ako by si to dokázal ty. Netúžil som po tom, aby sa trápila, chcel som jej šťastie. Vedel som, že tou správou by miesto radosti len prežívala strasti a útrapy. Chcel som ju nechať voľnú, bez toho, aby čo i len tušila o hrozbe, ktorá nás obletovala. Teda, skôr mňa." Chápal som ho, dočerta a ako priveľmi.
Naozaj človek musí dospieť do istého štádia, aby dokázal kedysi absurdné konanie ľudí pochopiť.
Hlavu som zvesil, ruky si neustále stískal a zbesilou mysľou hľadal východiska z bludiska, do ktorého ma hodili. Nikde som nevidel ani len náznak potenciálneho vyslobodenia sa.
,,Lucas, nevzdávaj to tak ako ja. Nie je to jediné riešenie."
,,Ako inak nás môžem zachrániť oboch, ak nie rozpustením toho, čo máme?"
Otec si vydýchol, omočil pery v čaji, ktorý nám pripravil a narovnaný mi opäť pozrel do skleslej tváre.
,,Je tu možnosť, ktorú som ja ani len neanalyzoval. Nepokúšal som sa o jej existenciu. Niekedy človek bojuje za niečo, čo nestojí o takú bitku. Inokedy zasa bojuje a nič z toho nemá. Lenže toto nie je váš prípad, obaja sa milujete, len s rozdielom, že ty máš posledné zvyšky síl, ktorými sa usiluješ odvrátiť šípy mieriace na tú jedinú, ktorú v živote potrebuješ. Ona stratila akýkoľvek význam hnať sa do mínového poľa. Prišla o dieťa, je chorá... len si vyčíta fakt, že ti nebude môcť dať tvoje dieťa. O nič iné tu nejde."
