VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Prebudenie z nočnej mory nasledovalo hneď potom, čo som s vedomím skúmal neznámu miestnosť. Okamžite sa mi všetky útržky vrátili späť, len som nechápal, prečo aj ja ležím na lôžku. Mal som svoje veci, v žile napojenú hadičku a akúsi zvláštnu bolesť v celom tele.
Psychika ma ostro napádala tlakmi a stisnutiami v hrudi, žalúdok mi plával ako na vode a hlava cítila, ako veľmi túži po spánku. Realita ju však vrátila do normálu a nutkanie nabrať energiu sa stalo nepotrebným.
,,Opatrne, nevstávajte prudko." Zarazil som sa pri hlase stredne vysokej ženy v nemocničnom úbore.
Blond vlasy mala zviazané vo vrkoči a veľkými očami kontrolovala dotekajúcu infúziu.
,,Čo sa mi stalo?"
,,Prišli ste sem spolu so ženou, predávkovala sa liekmi. Vy ste boli v šoku a ten mal za následok, že ste škaredo odpadli a narazili si hlavu. Našťastie to máte iba škrabnuté. Dali sme vám infúziu a nechali vás odpočívať."
Moja hlava ma vôbec netrápi.
Prikyvoval som na informácie hrnúce sa z jej malých úst, no to podstatné, čo som chcel vedieť mi zamlčala.
,,Kde je moja žena? Ako je na tom?"
,,Upokojte sa..."
Strčte si to.
,,...vaša žena je v poriadku. Vypláchli sme jej žalúdok a našťastie je stabilizovaná."
Ježišikriste... vďaka ti Bože...
,,Ah, ďakujem Vám, zo srdca."
,,Nemáte mi prečo ďakovať, ak chcete odvediem vás za ňou, mala by sa čo chvíľa prebrať."
Nenamietal som, pretože moja potreba vidieť ju a usvedčiť sa v tom, že to nie je sen ani vízia či halucinácia, sa vyšplhal na maximum. Nad povestnú hranicu fyziológie. Sestrička mi vypojila hadičku elektrolytu, ktorý vyronil poslednú kvapku a následne ma pomaly vyprevadila z prechodného bydliska. Naozaj som mal pocit, že moje dni strávené v nemocnici sú častejšie.
Nebol to iba pocit.
Hneď pri vstupe do onej izby mi duša zaplesala radosťou i sklamaním. Sklamaním preto, lebo Ema to urobila vedome, nemyslela na mňa, na Noru, na nikoho. Žila len pre svoje krivdy a trápenia, nasadila si masku úsmevu len na to, aby svoje okolie oklamala.
Ak by klamala Nore, asi by som to bral úplne ináč, lenže ona klamala aj mne – mužovi, ktorého si mala vziať.
Ako mi to mohla urobiť?
Príšerne sa na ňu hnevám, najradšej by som jej to dal poriadne vyžrať, ale nie teraz.
Dokážem sa však cez to preniesť práve v tejto chvíli, kedy ju mám pred sebou?
