VOĽNÉ POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{druhý diel série #hra} 🔹
,,V láske si častokrát musíme vyberať, musíme sa rozhodnúť, čo je lepšie a čo je správne. A ak si mám vybrať, jednoznačne to bude toto. Vždy si vyberiem toto, lebo je to tak správne."
Hoc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
𝕃𝕌ℂ𝔸𝕊
Padal dážď – hustý a nepriebojný. Vyzeralo to, že sa nebo roztrhlo, aby na zem mohlo vrátiť nespočetné množstvo sĺz z trápenia ľudu, ktorými na oplátku požehnalo každému suchému miestu, dodalo poliam vlahu a popraskanú zem zaplátalo stekajúcimi potôčikmi dažďových kvapiek. Zaplavené cesty znepríjemňovali poobednú dopravu v trenčianskych uliciach, tvorili sa kolónie a moja frustrácia prerastala v nechutenstvo. Zdržiavanie ma malo odviesť z trasy starej známej prchkosti, ktorou by som opäť narobil len škody.
Pľúca mali niekoľko minút na to, aby všetku negatívnu energiu vydýchli a vsiakli čo najväčší príval nového kyslíka. Cez stierače som sledoval červenú farbu na semaforoch, keď mi zrak prirodzene spadol na pravú stranu od cesty. Padajúce slzy zmáčali každý roh, preto bolo počudovania hodné vidieť dve vlečúce sa postavy celkom suché. Veľký čierny dáždnik skrýval starčeka i jeho – predpokladám dcéru -, ktorá ho pomaly prevádzala cez prechod. Ten pán už sotva kráčal, ale s pomocou naberal nové sily, aby nebol celkom na obtiaž. Opieral sa o palicu, v tvári sa mu zráčila bolesť s každým pohybom. Žena ho aj tak podopierala vlastnou silou, hoci sama bola z polovice to, čo on.
Kútiky sa mi zatriasli v miernom poľutovaní, že sa v takomto nečase musia trmácať pešo. Zovrelo mi srdce, že raz tak dopadnem aj ja – na staré kolená, s pocitom viny a tým, že som len na ťarchu, kým sa o mňa niekto postará. Snáď moje deti a možno len nejaký domov pre podobné prípady. Je ťažké uveriť, že s Emou deti mať nebudeme, aj keď ona stále dúfa, že sa malý zázrak dočká tohto sveta. Ja som bol pripravený na všetko, čeliť každej chybe i strate, len nie tej, ktorú som tak dlho hľadal.
Bolo by skvelé mať všetko – ženu i dieťa.
Tento svet je však neúprosný a nepýta sa na názor.
Niekto skrátka nemá toľké šťastie a sú isté skúšky, ktoré svojou náročnosťou testujú odolnosť ľudskej rasy. Level sa vždy dvíha a tie najťažšie testy sú rozdané tým, o ktorých je Boh presvedčený, že to zvládnu. Prečo ale vybral nás? Pretože nech je ako chce, vidím všetko, len nie úspešné ukončenie skúšky.
Na bubienky trhajúci zvuk klaksónu som sa trhol a okamžite povolil spojku. Vo veľkom guľovom tvare svietila zelená už možno nejaký ten čas. Dvihnutím ruky som sa ospravedlnil šoférovi za mnou a pokračoval vo svojej ceste rovno, kým som z hlavnej zabočil doprava a vošiel do priestorov nemocnice. Vedel som kde tréner leží, takže som si nemusel pýtať inštrukcie, aj keď moja orientácia bola niekedy fakt mizerná. Tentoraz si viedla skvelo. Sestrička mi dala povolenie a zaviedla ma pred izbu, do ktorej najskôr vstúpila ona.
Moja bytosť pred nimi stála ako bez duše, nepremkol ma hnev ani nenávisť napriek tomu, že som už z diaľky cítil prítomnosť toho muža.
,,Prosím vás, aby ste pacienta priveľmi nezaťažovali. Musí si dávať pozor, pretože srdce má ešte stále slabé."
,,Nezdržím sa dlho." Odpovedal som potichu a do priestoru izby ani nepozrel – sledoval som len staršiu pani s prísnym pohľadom Cruelly.
