frozen [sk] [dokončené]

7. časť

Odtiahnutie, späť v lese a z nenávisti strach?

...

Prešlo približne 15 minút po drastickom rozhovore s Martinom a Monique sa z toho ešte stále nevedela spamätať. Veď Monique nemohla za to, že práve on chcel piť a jedine on chcel vedieť tie sprosté tajomstvá. Samozrejme, že zo všetkého obviňovala práve jeho. Aj keď si na maličkú chvíľu myslela, že niekde v ňom sa skrýva aspoň trošku dobra, v tej chvíli na to všetko zabudla. Je to sprostý egoista a idiot.

Ale prečo ju to ranilo práve vtedy, keď sa k nej tak zachoval?

Aj keď s meškaním, na hodinu prišla. Na Martina stále myslela a nedokázala ho pustiť z hlavy. Musela priznať, že najradšej by ho opila a naveky ho v tomto stave nechala. Nad touto predstavou sa aj pousmiala, ale ihneď sa spamätala. Pre celý svet by bolo najlepšie, keby zmizol z povrchu zemského. O jedného idiota menej. Celú hodinu a aj výklad ignorovala a keď konečne zazvonilo, vybehla na chodbu. Kráčala s davom až ku svojej skrinke. Snažila sa, čo najlepšie zapadnúť, aby si ju nevšimol Martin.

Myslela si, že keď ho nikde nevidí tak je po probléme. Už ju plánovala zatvoriť, ale na ruke pocítila zovretie. Chcela sa otočiť a povedať Martinovi nech jej dá pokoj, ale zovretie bolo pre jej krehkú ruku prisilné a vtedy spoznala, že to Martin nie je. Otočila sa na neznámeho a okamžite vedela, že je to len jeden z poskokov Martina. Nepamätala si aké je jeho meno, ale už po druhýkrát ju niekto ťahal preč z preplnenej chodby. Akoby sa na niečom dohodli.

Dotyčný ju vytiahol von pred školu. Monique sa snažila z jeho zovretia vykrútiť, ale ani časté otázky typu čo robíš? zbláznil si sa? alebo pusti ma! jej vôbec nepomohli. Poskok sa ani neobťažoval o stav jej oblečenia. Niežeby jej bola zima, ale aj pako by poznal, že v rifliach a krátkom tričku nie je celkom rozumné chodiť von, keď je -10°C. Monique aj naďalej bojovala z jeho drzosťou a chcela utiecť.

Na konci uličky medzi dvoma budovami zbadala aj zvyšok partie. Ale Martina tam nevidela. Aké zvláštne, pretože bez neho neurobia ani krok. Poskok, ktorý ťahal Monique ju zhodil pred nich ako prašivého psa. Monique to neustála a zrútila sa na zem do snehu. Keďže jej od včerajška bolo naozaj zle, zakrútila sa jej hlava. Mala pocit, že im ovracia topánky ak ju nenechajú. Netušila, čo tu robí, ale oni asi nemuseli mať dôvod.

Jeden z nich, vysoký, vlasy vzadu spojené gumičkou pristúpil k nej bližšie, zatiaľ čo sa Monique pokúšala postaviť a kopol ju do brucha. Spadla späť na zem a chytila si brucho, kde cítila neskutočnú bolesť. Z očí jej vhŕkli slzy. Ďalší ju chytil za vlasy, vytiahol na kolená a vrazil jej facku. Nikto z nich nepovedal slovo až kým ju trikrát nekopli do brucha na to isté miesto a párkrát jej uštedrili facku. Keď skončili, v ich očiach Monique nevidela ľútosť, len pohŕdanie.

V uličke ostala sama. Nejako sa priplazila k stene budovy a oprela sa o ňu. Na bruchu si držala ruku a každým vzlykom ju bolesť viac a viac pohlcovala. Už ani nevedela kvôli čomu plače. Je to tou bolesťou alebo ponížením? Každý nádych tak ako aj plač jej spôsoboval neskutočnú bolesť. Na líce si priložila sneh. Ešte stále nevedela pochopiť, čo sa tu udialo pred pár minútami. Takto sa doma ukázať nemôže. Veď predsa ani nevie, kvôli čomu ju takto zriadili. Ani nebrali ohľad na to, že je dievča. Hlupáci. Hneď ako sa zotavím, pomstím sa. Prisahám.

...

Keď Monique bolesť prešla, postavila sa na nohy a smerovala tam, kde sa cítila najlepšie. Každý, kto okolo nej prešiel sa na ňu pozrel. Dievča v zime bez kabáta, špinavá, opuchnutá tvár a strapaté vlasy. Určite si o nej pomysleli, že je bezdomovec. Vedela, že vyzerá otrasne aj bez zrkadla. Ako tak kráčala a cítila neskutočnú bolesť, ocitla sa na okraji lesa. Cez to ako sa cítila sa zhlboka nadýchla a vkročila do temnoty. Síce prešla hodina alebo dve aj tak bola v lese tma, ale to ju trápilo najmenej. Keď bola dostatočne ďaleko, aby nevidela to skazené mesto a ľudí v ňom, sadla si na zem. Hneď jej bolo lepšie.

Prečo? Túto otázku si kládla stále dookola. A zrazu jej to doplo.

Martin. Prikázal im to Martin. Veď sa jej dnes vyhrážal. A vie jeho tajomstvo. Zrazu ju pohltil strach a znova sa rozplakala.

Zapadalo to do seba. Ako ináč by ju dokázal presvedčiť? Tým, že ju vystraší. Možno preto sa neukázal. To, že je až taký krutý bolo pre ňu novinkou. Keď sa jej vysmieval ešte to zvládala.

Len preto, že jej povedal pravdu? Monique vedela, že tá večera by nikdy dobre nedopadla. Radšej mala skočiť pod auto. Bála sa. Najradšej by tú noc vymazala zo spomienok.

...

Aj keď jej všetky zmysly kričali, aby sa do tej budovy nevracala, nechala tam veci. Ak by prišla bez nich domov a ešte v tomto stave, rodičia by jej kládli otázky.

Akonáhle vkročila dnu, sklonila hlavu, aby nikto nevidel jej tvár. Bola prestávka a tak sa rýchlo ponáhľala ku skrinke. Okamžite z nej vytiahla kabát, ktorý si obliekla, knihy, ktoré potrebovala a jej pohľad sa premiestnil na malé zrkadielko, ktoré mala v skrinke. Pod ľavým okom sa jej tvorila modrina a mala tam aj špinu z toho ako ležala na zemi. Vyzerala hrozne. Pohľad rýchlo odvrátila, kabát si zapla tak, aby nebolo vidno špinavé tričko. Voľnou rukou si prečesala vlasy, vzala tašku a odchádzala preč z tejto diery. Bolo jej absolútne jedno, keď zmešká celý deň. Práve teraz mala chuť nechať zamrznúť všetko a všetkých.

Len na chvíľku zdvihla pohľad, aby videla kam ide, ale bola to chyba. Jej oči zbadali jeho ako sa na ňu pozerá, a keď zbadal jej tvár, na chvíľku si myslela, že sa zhrozil. To, že dnes ráno ešte k nemu cítila nenávisť sa zmenilo. Tá jeho krutosť v nej vyvolala strach z neho.Zvyšok jeho partie stál okolo neho a niečomu sa smiali. No jasné, určite ho prekvapilo, že som toho schytala tak málo. Monique pokrútila hlavou a jej kroky smerovali k východu. Na jeho výraz sa snažila zabudnúť.

Ďalšia časť je na svete. Veľmi pekne ďakujem za 700+ prečítaní :3 tak čo si myslíte o dnešnej časti ? Myslíte si, že Martin je až naozaj tak krutý? Poteší ma každý komentár a vote.