frozen [sk] [dokončené]

14. časť

Zmätok, strach a pravdepodobne pocit na zvracanie
...

Monique potláčala slzy ako sa len dalo. Nechcela sa pred ním rozplakať, pretože za všetko, čo sa deje v týchto posledných dňoch môže jednoznačne práve on. V tejto chvíli túžila len po tom, aby celý svet zamrzol a ona s ním ostala úplne sama. Takéto myšlienky jej úplne zaplnili myseľ. Okamžite sa snažila ich potlačiť, ale to bol len jeden z mnohých problémov.

Martin stále sedel pri nej a vôbec sa nepohol. Keď sa ich pohľady stretli, nevnímali absolútne nič. Obaja sa sústredili len na túto chvíľu a snažili sa, čo najviac si z nej zobrať, pretože realita sa blížila.

Monique nevedela odtrhnúť oči od tých jeho. Pýtala sa samej seba, ako sa vôbec dokáže pozerať do jeho očí a nezrútiť sa. Až keď si uvedomila, že takto v tichosti sedia hodnú chvíľu, začala zmätkovať.

,, Koľko je hodín?" spýtala sa Martina. Bolo na ňom vidieť, že ho táto otázka zaskočila, ale spamätal sa a pokrútil hlavou, aby si z hlavy vyhnal myšlienky nato, ako sa ku nej nakloní a začne ju bozkávať. Svoju ruku natiahol ku nočnému stolíku a pozrel sa na displej mobilu.

,, Je 16:47. Prečo sa pýtaš?" zdvihol obočie a pohľad nasmeroval ku nej. Monique sa zarazila, keď počula čas. Pomaly sa podopierala rukami a chcela sa zdvihnúť, ale spôsobovalo jej to bolesť.

,, Nič, len musím ísť domov," hovorila počas toho ako si nohy položila na zem a zohla sa pre topánky, ktoré boli pohodené vedľa postele.

,, Ešte nie si v stave, aby si odišla," povedal to tak pokojným hlasom a Monique to pripadalo, akoby sa prihováral ku zranenému zvieraťu. Ale to už bola obutá a síce s menšou bolesťou v ramene si obliekla kabát a namierila si to ku dverám.

,, Naozaj ti ďakujem Martin. Za všetko," to už zatvárala dvere a pomalým krokom schádzala schody. Ty si ale krava, pomyslela si.

Našťastie Martinov dom nie je ďaleko od jej domu a tak stačilo menej ako 5 minút a Monique sa ocitla pred dverami. Samú seba ešte v zrkadle nevidela, ale určite bude mať znova pár modrín. A tak, keď otvorila dvere okamžite sklopila hlavu a modlila sa, aby jej otec alebo bratia nekládli otázky. Potichu prešla cez chodbu a už plánovala, že vystúpi na prvý schod, ale zastavil ju hlas.

,, Ahoj Monique," pozdravil ju Bob.

,, A-ahoj," povedala nesmelo a pritom sa pozerala sa svoje ponožky.

,, Oznamujem, že večera bude o 6,"

,, Uhm, okej," už sa videla ako kráča hore po schodoch a zavrie sa v izbe, ale Bob sa znova musel ozvať.

,, Stalo sa ti niečo? Si v pohode?" jeho hlas zvážnel a Monique nemala chuť hovoriť mu o dnešku. Zmohla sa na jednoduché som unavená a rýchlo utiekla do izby. Pre prípad sa radšej zamkla a sadla si na posteľ.

V hlave mala milión myšlienok, ale problém bol v tom, že každá myšlienka smerovala len k Martinovi a jej to vôbec neprekážalo. Možno trošku sa toho aj obávala a to jej liezlo na nervy. Postavila sa z postele a začala sa prechádzať po izbe. Keby ju videl niekto cudzí pomyslel by si, že to nie je normálne, aby sa osoba premávala neustále v kruhu. Ale pre Monique to bol najlepší pocit ako sa zbaviť divného pocitu, ktorý jej zvieral hruď.

Z toho prechádzania sa jej zakrútila hlava a tak sa radšej oprela o stôl a snažila sa tento kolotoč zastaviť. Zatvorila oči a snažila sa zhlboka dýchať. Zrazu na ňu prišla neuveriteľná horúčava, ktorá to celé len zhoršila. Mala pocit, akoby každú chvíľu mala utekať na wc. Z horúčavy v celom tele sa to postupne presúvalo z ramien do oboch rúk až nakoniec otvorila oči a to, čo uvidela ju vystrašilo.

V oblasti, kde sa rukami opierala o roh stola sa objavila vrstva ľadu, ktorá smerovala až do prostriedku. Ako? Ako dokázala urobiť niečo také? Veď bola len trochu rozrušená a urobí toto? Vystrašilo ju to natoľko, že celá sa začala triasť. Hlavne jej dlane začali neuveriteľne bolieť. Spomenula si na prípad v škole a preto utekala do kúpeľne. Na ruky pustila studenú vodu a bolesť, ktorá sa neukázala v plnej sile začala ustupovať.

Len na malú chvíľku sa pozrela do zrkadla, ale stihla sa zaraziť. Znova ďalšie modriny sa jej začali tvoriť hlavne pod pravým okom a zas ľavé líce mala celé opuchnuté. Radšej nechcela vidieť zvyšok svojho tela, preto si už studené ruky položila na tvár a odkráčala do izby s prosíkaním, aby to na druhý deň nebolo vidno.

...

Ráno sa zobudila s pocitom, že ju bolí celé telo. Našťastie po obhliadke tváre v kúpeľni zistila, že zranenia na tvári bude veľmi ľahké prekryť. Preto aj na raňajky prišla s ako takým úsmevom. Ale nálada jej zmizla vo chvíli, keď zbadala, že otec v dome nie je. Na neho to bolo úplne nezvyčajné, ale neplánovala riešiť to.

Po odvoze Boba ku škole mala Monique divný skľučujúci pocit, keď stála pred touto budovou. Čokoľvek by teraz vymenila za schopnosť predpovedania budúcnosti, pretože netušila, čo ju dneska čaká. Čo ak dneska stretne tú partiu a svoju úlohu dokončia? Vedela, že oni sú toho schopní.

Ale už, keď bola pri skrinke a ich nikde nevidela postupne získavala istotu a pocit bezpečia. Ešte raz sa obzrela po chodbe či k nej naozaj nejdú, ale jej obavy zmizli. V diaľke uvidela Martina, ktorý sa k nej pomaly blížil cez dav študentov. Aj keď mal rozťatú peru a obočie, vyzeral nebezpečne a sexy. Vážne som pomyslela na to, že Martin je sexy? Pokrútila hlavou a chcela si dať aj facku. Zatvorila skrinku vo chvíli, keď sa Martin objavil pri nej s úsmevom na perách.

,, Ahoj. Tak? Ako sa dnes cítiš?" spýtal sa jej a ešte viac sa usmial. Je to vôbec možné? Hlavne žiadne rozptyľovanie.

,, Fajn. A čo tvoje ego?"

,, Myslím si, že je v neporušenej forme," Martin si zašiel rukami do vlasov a prehrabol si ich. V Monique to vyvolalo zvláštny pocit tepla v bruchu, ale ďalej sa v tejto myšlienke nemohla hrabať, pretože niekto im túto chvíľku musel pokaziť

Presnejšie to bolo dievča, ktoré skočilo pred Monique a piskľavým hlasom začala hovoriť a smiať sa.

,, Och, miláčik. Chýbala som ti, pretože ja som každú minútu myslela len na teba," Monique si tam pripadala zbytočná a tak sa len nato pozerala zo vzdialenosti. Ale to, čo prišlo potom, ju zarazilo. Tá pipka sa mu zavesila okolo krku a akoby toho nebolo málo, zrazu ho začala bozkávať a to vášnivo. A Martin? Ten jej bozky opätoval. Monique tam zostala stáť a zrazu mala pocit, že ju niekto trafil päsťou do brucha. Taký to bol pocit.

Ahojte. Juchú nová časť, konečne. Som zvedavá aký máte názor hlavne na túto poslednú časť :) teším sa na vaše komentáre a vote :)