frozen [sk] [dokončené]

23. časť

,, Povedz mi niečo viac o tom zle," povedala Monique zatiaľ čo sa prechádzala po izbe a Lucy ju pritom sledovala.

,, No, nie je ľahké definovať to. Ale v každom z nás či v ľudskom alebo inom tele sa skrýva kúsok zla,"

,, Čo tým chceš povedať?" Monique sa zastavila a pozrela sa na ňu. Lucy sa nadýchla a lepšie sa posadila na posteli. 

,, Že každý z nás dokáže ukázať svoju zlú stránku. Ale najsilnejšie je to u bytostí ako si ty. Ktoré sú niečím výnimočné. Je to oveľa silnejšie než u ľudí. Pri obyčajných, o ktorých by si ani nepovedala, že dokážu urobiť niečo zlé, zbláznia sa. Obyčajní to vidia ako zbláznenie, ale my nie. Jednoducho ho ovládla zlá stránka," vysvetlila Lucy, ale Monique bola ešte viac zmätená.

,, Chápem. A čo by sa udialo ak by to ovládlo niekoho výnimičného," Monique sa posadila späť na posteľ k Lucy.

,, Malo by to katastrofálne následky,"

,, A čo ja, alebo tie ostatné 3 dievčatá?" aj keď sa túto otázku nechcela spýtať a z odpovedi mala strach, bola zvedavá.

,, Ak spojíte svoje sily a začnete ovládať tento svet, pokušenie prejsť na druhú stranu bude obrovské. Nikto nedokáže opísať ako sa to presne stane, u každého je to úplne inak. Ale ak sa dostaneš raz na zlú stranu, je ťažké nájsť cestu späť," Lucy sa jej nepozrela do očí a Monique vycítila, že niečo tají.

,, U-už sa to stalo? U dievčat ako som ja," vysvetlila presnejšie.

,, Bolo to raz pred 400 rokmi," Lucy sa pozerala dookola, ale pohľad na Monique vynechávala.

,, Čo sa stalo?" Monique dochádzala trpezlivosť.

,, V rokoch okolo 1660 až 1700, nevie sa presne kedy sa to stalo, potomkovia 4 duší sa spojili. Ale jedno z dievčat bolo neuveriteľne zvedavé a príliš veľká zvedavosť je niekedy nebezpečná vlastnosť. Nikto presne nevie ako sa to stalo. Posadlo ju jej zlé ja a nedokázali ju zastaviť ani jej sestry. Na pár rokov priviedla strašnú zimu. Pre ľudí to boli ťažké časy. Obyčajní to vôbec nechápali. Najhoršie na tom je to, že tvoje zlé ja ťa pokúša a v tom stave sa ti páči aj vražda. Je to naozaj ťažké. Zima skončila len jej smrťou. Dievča nežilo veľmi dlho. Platí, že keď zomrie jedna z nich, ostatné ju budú vo veľmi krátkom čase nasledovať. Je to tak len preto, aby sa zachovala rovnováha. Pochopíš to až keď sa staneš súčasťou toho všetkého," Monique bola zhrozená. Sedela potichu a bála sa povedať čo i len slovo.

 Netušila aké riziká prináša táto jej moc. Nikdy si nemyslela, že je to až tak dôležité a v mnohých ohľadoch má tak veľkú zodpovednosť. Teraz by sa najradšej skryla do kúta a ostala tam. 

,, Ale nemusíš sa ničoho báť. Tvoj ochranca ti má pomôcť, aby si sa na druhú stranu nedostala a taktiež ťa má chrániť pred inými. Je to jeho povinnosť," Lucy jej položila ruku na koleno, keďže videla na Monique, že to nezvláda a usmiala sa.

,, Ale ako zistím, že práve on alebo ona je môj ochranca?" s vystrašeným výrazom sa pozrela na Lucy.

,, Jednoducho. Najbližšia osoba k tvojmu srdcu. Nedá sa to vysvetliť, ale je medzi nimi neskutočné puto. A vždy má pri sebe niečo, čo sa každému zdá byť divné, ale tebe nie. Uvidíš, že ak príde ten správny čas, ukáže sa a spoznáš svojho ochrancu. Som si tým istá," Lucy už nepovedala nič viac a postavila sa z postele. Rozlúčila sa a odišla z izby. 

...

Neskoro večer, keď Monique sedela pred televízorom, rozmýšľala o všetko čo sa dneska dozvedela. Jej myseľ bola zaplnená predstavou, kedy nájde ostatné dievčatá a ako to bude prebiehať ak sa spoja. Ale najviac ju zaujímalo, kto je jej ochranca. Samozrejme, že sa bála zlej strany. Nesmie sa stať dievčaťom, ktoré spomenula Lucy.

Rozhodla, že si pôjde urobiť kávu aj v tak neskorej hodine. Zajtra ju čakala škola a ona nedokázala myslieť na nič iné, než len na svoju moc. Keď prechádzala okolo vchodových dverí počula, ako sa otvárajú. Dnu vošiel Bob s otcom a obaja pozdravili Monique. Ten kto je ti najbližší. Napadla ju myšlienka, že by to mohol byť jej otec alebo bratia. Snažila sa na nich nájsť nie čo zvláštne.

,, Čo sa tak pozeráš?" spýtal sa jej Bob, ktorý sa vyzúval a s úsmevom sa na ňu otočil.

,, Nič," povedala a pobrala sa do kuchyne. Nič na nich nenašla. Nič zvláštne ako hovorila Lucy. Urobila si kávu a s hrnčekom v ruke odišla do izby, kde si sadla na posteľ a do ruky si vzala tú obrovskú a starú knihu. 

Musela priznať, že Bobovi aj závidí čas, ktorý trávi s otcom. Aj ona by sa chcela s s otcom normálne porozprávať, ale nikdy nie je doma dlhšie ako pár hodín. Zaujímalo by ju kam stále chodí. Zmenil sa.

...

Ráno sa zobudila s úsmevom na tvári a sama pre seba si povedala, že tento deň si nenechá nikým pokaziť. Postavila sa z postele a pobrala sa do kúpeľne, kde sa umyla a upravila. V izbe si do tašky nahádzala potrebné veci a kôpku zošitov, ktorá bola na zemi odvtedy, čo hľadala tie znaky, sa snažila trošku upratať. Vonku bolo krásne zimné počasie, keďže svietilo slnko. Z dnešného dňa mala dobrý pocit.

Počas toho ako sa obliekala do nohavíc a trička, uvedomila si, že dnes možno uvidí Martina. Úsmev, ktorý mala jej opadol a zamyslela sa. Má sa k nemu nejako ozvať alebo to má nechať tak? Má ho ignorovať? Nechce mu ublížiť.

V kuchyni boli všetci a pokojne jedli raňajky. Monique ich pozdravila a začala si pripravovať tie svoje. John vyzeral, že mal rušnú noc, keďže pred sebou mal iba chlieb a pohár s čistou vodou. Bolo na ňom vidno, že predýchava včerajšiu noc. Bob jedol raňajky a zároveň pozeral do mobilu. Ale najviac ju prekvapil otec, ktorý čítal noviny a na jeho tvári nebol výraz opustila ma žena. Monique zdvihla obočie a sadla si k nim.

,, Ak chceš dnes ťa ešte stihnem odviezť do školy," ozval sa zrazu otec a Monique sa na neho pozrela a neveriacim pohľadom. Nedokázala povedať ani slovo, preto prikývla.

Otec tak ako povedal, tak aj urobil. Obaja potichu sedeli v aute na ceste do školy. Keď zastavil pred budovou, Monique vystúpila a ešte sa mu pozdravila. Namierila si to do školy a na ceste ku skrinke zazrela Lucy. Tá sa rozprávala s niekým iným, ale akonáhle uvidela Monique, rozbehla sa k nej s úsmevom na tvári. V skrinke si Monique vzala potrebné knihy a po celý čas nechávala rozprávať Lucy.

Spoločne si to namierili do učebne, ale cestou Monique niečo cítila. Akoby ju vlastné telo nútilo otočiť sa. Uprednostnila svoj inštinkt a otočila sa.

Na konci chodby videla Martina. Snažil sa prejsť cez dav ľudí a Monique z neho nedokázala pustiť oči . Martin mal na sebe dlhý čierny sveter. Mala divný pocit, že sa niečo snaží skryť.

Najbližšie k tvojmu srdcu. Ihneď ju napadla táto myšlienka. Akonáhle si snažil stiahnúť dole rukáv, Monique to zahliadla a otočila sa. Jej srdce podskočilo a začalo jej rýchlo biť. To nemôže byť pravda.

Ahojte. Nová časť je na svete a ja chcem poďakovať za to, že tento príbeh napreduje a ukázal sa na 27 mieste vo fantasy a ide to dole ♥ ďakujem vám :)
Takže možno je táto časť čudnejšia a nudnejšia, ale budem sa snažiť pridávať častejšie. Samozrejme, že ma zaujíma váš názor a každý komentár ma poteší. A nezabudnite si pozrieť aj moje ďalšie príbehy :)