frozen [sk] [dokončené]

13. časť

Niečo nové, déjà vu a sen

...

Chyba! Obrovská chyba! Monique si začala uvedomovať, že to nemala urobiť, ale stalo sa. Martin sa usmieval, ale Monique sa odstrčila od skriniek a so sklonenou hlavou odišla preč. Ale usmievala sa. Pri ňom sa cíti nejako inak, keď sa k nemu priblížila zalial ju pocit tepla a bola si taká istá, že to čo urobila bolo najlepšie rozhodnutie.

V hlave mala znova taký zmätok, že si nevšimla osobu, ktorá stála pred ňou. Nabúrala do neznámeho a keď sa pozrela na neho, celá skamenela. Chcela čím skôr vypadnúť, ale vedela, že najbližšie sa jej to ani nepodarí.

,, Varovali sme ťa," povedal jeden chlapec z Martinovej partie. Monique mala pocit, že sa rozplače a chcela utiecť, ale nemohla. Strach ju nejako prilepil k zemi a tak mohla len nečinne prizerať. Ich slová vôbec nevnímala, iba sledovala ako sa okolo nej zhromažďujú. Jeden ju chytil za zápästie a ťahal ju preč. Ostatní ho nasledovali a smiali sa . Monique to pripomenulo deň, keď ju takto zatiahli do uličky a zmlátili ju. Mala pocit akoby sa to znova opakovalo a nijako tomu nedokázala zabrániť.

Preklínala samu seba, že je až príliš dobrá na to, aby im niečo spravila. Aspoň niečo im urob, hovorila si sama pre seba. Ale nestihla nad tým ani popremýšľať a dotyčný ju hodil pred seba. Monique neudržala rovnováhu a spadla.

Nedokázala udržať slzy a rozplakala sa pred nimi. Usmievali sa. Všetci. Akoby im utrpenie Monique prinášal pocit šťastia. Premýšľala nad tým, ako sa zo sebavedomého dievčaťa stala taká ustráchaná. Vždy si verila. A teraz? Nedokáže sa im postaviť na odpor, nedokáže im ublížiť, pretože sa ich tak strašne bojí.

,, Varovali sme ťa, že ak sa ešte raz priblížiš k nemu," ani to nedopovedal a uštedril jej jednu facku.

,, Ty si si myslela, že na to neprídeme?" ozval sa niekto ďalší a chytil ju za vlasy. Vytiahol ju na kolená a čakal. Zrazu pri uchu cítila jeho dych a rozplakala sa ešte viac.

,, Videli sme ťa v klube," ako to dopovedal, jeden z nich sa k nej priblížil a vrazil jej päsťou do brucha. Od bolesti sa prehla a keďže ju už nedržal za vlasy spadla do snehu.

,, Sľubujeme ti, že toto je tvoj koniec," podišiel k nej ďalší a dostala kopanec do ramena. Takže takto to skončí? Je to naozaj koniec? Predstavovala si ho niekde na posteli, stará a vedľa nej by sedel jej manžel. Držali by sa za ruky a šepkali si spomienky z obdobia, keď spolu chodili. Koniec v bolestiach sa jej vôbec nepáčil.

Niekde z diaľky počula hlasy.

,, Prilepiť sa na neho uprostred chodby? To si už naozaj taká sprostá? Myslela si vôbec na to aké následky ťa čakajú? Ak si si chcela dokázať, že nič ti nespravíme, mýlila si sa. Si ako každá. Chudera a mrcha, ktorá nemá ani kúsok sebaúcty," ani si nevšimla kto to povedal, pretože obraz pred ňou sa postupne začal rozmazávať a všetko vnímala akoby z diaľky.

Už sa jej takmer zatvárali oči z toľkej únavy a bolesti, ale v diaľke si všimla ako sa k nim niekto približuje. Asi to bude niekto, kto sa prišiel pridať. Už ani nevnímala koľko kopancov dostala, pretože bolesť sa jej zlievala do jednej.

,, Vy hajzli! Zabijem vás!" myslela si, že ten hlas pozná. Ale na to aby ho začala rozpoznávať, bola až príliš unavená. Oči sa jej zatvorili úplne a postupne sa nechala unášať temnotou, ktorá ju obklopovala.

...

V celom tele cítila neskutočnú bolesť. Snažila sa otvoriť oči a pohnúť aspoň rukou, ale aj ten najmenší pohyb zhoršoval tú bolesť.

Keď otvorila oči, snažila sa zvyknúť si na ostré slnečné svetlo, ktoré jej priamo svietilo do oči. Neskôr sa porozhliadala, kde je. Bola v izbe. V tej izbe. Ako sa sem dostala, znova?

Lepšie sa obzrela a až teraz si všimla, že sedí na posteli. Posunul sa k nej bližšie a naklonil sa nad ňu. Navzájom si pozerali do očí a nedalo sa prehľadnúť rozťatú peru, obočie a pod okom tvoriaci sa monokel.

,, Ahoj," usmial sa a Monique vedela, že mu to spôsobuje bolesť.

,, A-ahoj?" spýtala sa ho. Nedokázala odtrhnúť pohľad od jeho sivých, jednoducho dokonalých očí. Napadla ju divná myšlienka. Chcela by zostať tak s ním naveky.

,, Prečo som tu?" skôr to zašepkala. Strašne ju bolela hruď, keď hovorila.

,, Ako som sa sem dostala? A čo to máš s tvárou?" spýtala so ho tak potichu a divila sa, že to vôbec počul. Martin bol ticho a neustále sa na ňu pozeral.

,, Vyzeráš hrozne," dodala a zdvihla ľavú ruku. Opatrne mu prešla po obočí a Martin zasyčal od bolesti. Chcela svoju ruku odtiahnuť, ale chytil ju a pridržal ju na svojom líci. Palcom mu prešla po rozťatej pere. Nikto nepovedal ani slovo. Ani nemuseli hovoriť, pretože ich pohľady hovorili za všetko.

,, Mrzí ma, čo sa stalo. Som debil, že som si to nevšimol skôr. Prepáč mi to. Strašne ma to mrzí," Martin sklonil hlavu a potom sa aj odtiahol. Chcel sa postaviť z postele, ale Monique ho chytila za ruku. Vôbec sa na ňu nepozrel. Potiahla ho späť. Martin si ľahol k nej, ale držal si odstup.

Chcela sa mu pozrieť do tváre, ale bolesť bola silnejšia a tak civela do stropu.

,, Ďakujem ti za všetko," povedala z ničoho nič.

,, Ako vôbec dokážeš ďakovať mi," povedal Martin a v jeho hlase bolo počuť výčitky.

,, Keby si tam neprišiel, skončila by som možno...horšie," chcela povedať mŕtva, ale nedokázala to slovo vysloviť.

,, Mal som chuť zabiť ich," povedal Martin s tak vážnym tónom a Monique tušila, že to myslel naozaj.

,, Prečo si mi o tom nepovedala?" táto otázka ju celkom aj zaskočila a nevedela na ňu odpovedať.

,, Ja neviem, jednoducho som to nechcela nikomu povedať, prosím, nechaj to tak," Monique sa znova do očí tlačili slzy, ale snažila sa ich udržať.

Viem divná časť, ale dúfam, že budete spokojní. Chcem sa poďakivať za úžasných +1600 prečítaní. Bola by som rada, keby ste začali čítať moju novú story ( opäť s Martinom♥), dnes plánujem pridať prvú časť.
Ak si myslíte, že Monique a Martin budú už spolu, ešte veľmi dlho si počkáte... :D teším sa na komentáre