frozen [sk] [dokončené]

31. časť

,, A to ti mám akože uveriť?" spýtala sa Monique a pozrela sa zasneženú záhradu pred sebou. Mama ich opustila a Monique jej nedokáže len tak ľahko odpustiť. Poznala jej tajomstvo a nič nepovedala. V tejto chvíli sa Luna nezdala byť až tak skvelá ako si doposiaľ Monique myslela. Ak by aj mama mala pravdu, pričom Monique o tom pochybuje, nič sa tým nemení.

,, Samozrejme, že áno. Si moja dcéra a ja som chcela pre teba len to najlepšie," jej tón hlasu bol zúfaly, ale Monique necítila žiadnu ľútosť. Trpela dosť dlho na to, aby znova neurobila tú istú chybu.

,, Len to najlepšie vravíš?" Monique sa otočila jej smerom a s nenávisťou v očiach sa jej pozrela do očí. Pokojný tón s ktorým sa opýtala ju samú vydesil. V žiadnom prípade nemienila matke odpustiť.

,, Ak by si pre mňa chcela len to najlepšie, neodišla by si. Jediné čo si dokázala bolo zbabelo utiecť!" zasyčala na ňu Monique a prstom ju strčila do ramena.

,, Takto sa so mnou rozprávať nebudeš! Som tvoja mama a-"

,, Moja mama zbabelo odišla. Ty už pre mňa nič neznamenáš. Vôbec si neuvedomuješ čím sme si museli prejsť po tvojom odchode!" zakričala na matku a neustále sa jej pozerala do očí. V tomto nemienila ustúpiť. Mama stála na mieste a nezmohla sa povedať jediné slovo.

,, Ak mi nemieniš odpustiť mala by si niečo vedieť,"

,, Nezaujíma ma čo mi chceš povedať a áno máš pravdu. U mňa odpustenie nedostneš,"

,, Mala by si vedieť, že knihu, ktorú si dostala nesmieš brať na ľahkú váhu. Dnes si odpadla a to ešte nie je koniec. Je to daň za to, že si nepriniesla obetu. Ak nabudúce budeš chcieť niečo použiť z tej knihy, prines obetu. Musíš použiť niečo čo patrí prírode. Tráva, kvety a kamene, to je obeta," Monique sa k nej otočila chrbtom, pretože už nezvládla pozerať sa jej do očí.

,, Ak je to všetko, môžeš odísť. Viac ťa už nepotrebujem," akonáhle to povedala, Monique sa rozhodla, že odíde preč. Otvorila dvere domu a vybrala sa do kuchyne, kde bol Martin a rozprával sa s Bobom. Monique nakukla do obývačky, kde bol otec. Príchod jeho ženy ho musel najviac zasiahnuť. Počula ako sa tie isté dvere, ktorými pred chvíľou prešla, znova otvárajú. Nechcela sa otočiť, preto čo najrýchlejšie prešla do kuchyne a Bob s Martinom prestali hovoriť. Monique si sadla vedľa Martina a hlavu mu od vyčerpania položila na plece. Ten ju pevne objal a pobozkal do vlasov. Z miesta, kde sedela mala výhľad na mamu a otca. Videla ako otec stojí pred ňou a krúti hlavou. Matka ho objala a prešla na chodbu. Poslednýkrát sa pozrela na svoju dcéru a zmizla jej z dohľadu. Počula ako sa zabuchli dvere a Monique privrela oči. Nemohla sa rozplakať. Pre osobu ako bola jej matka už nikdy v živote nemôže plakať.

,, Kde je Leona a Drew?" spýtala sa Martina.

,, Tvoja mama ich poslala domov," povedal Martin. Monique sa prudka nadýchla.

,, Mám dnes večer zostať s tebou?" pošepkal jej do ucha Martin tak, aby to Bob nepočul. Monique nepatrne prikývla.

...

Ráno sa zobudila ešte skôr ako Martin. Keď si uvedomila, čo sa včera stalo, ubezpečovala samú seba, že urobila dobre, keď mame neodpustila. Došla k záveru, že to bolo najlepšie čo mohla urobiť nie len pre seba, ale aj pre celú rodinu. Síce mala náladu pod psa, ale pohľad na spiaceho Martina je privolal pocit tepla. Pobozkala ho na nos, pričom sa Martin usmial a pomrvil. Pomaly otvoril oči a usmial sa ešte viac.

,, Dobré ráno. Ako dlho si už hore?" spýtal sa a pritiahol si ju bližšie.

,, Len pár minút," povedala a usmiala sa, keď vošla svojimi prstami do jeho vlasov. Takto ráno vyzeral ešte lepšie než obyčajne. A k tomu strapaté vlasy a chrapľavý ranný hlas jej to vôbec neuľahčoval, keďže sa chcela postaviť z postele. Bránil jej v tom aj Martin, ktorý je neprestal držať. Znova zatvoril oči a Monique mala pocit, že zaspal. Zrazu sa pri dverách ozval zvonček a Martin nesúhlasne povedal pár nadávok. Monique sa zasmiala a dostala sa z jeho objatia. Pozrela sa na hodiny, ktoré boli na nočnom stolíku a ukazovali 8:15.

Zatiaľ čo schádzala po schodoch, rozmýšľala, že kto by to mohol byť tak skoro ráno. Hneď ako prvé ju napadla mama, ale tá by sa po včerajšku nemala vrátiť. Keď už bola pri dverách, siahla na kľučku.

Pred nimi stála Leona a Drew a ešte niekto. Bolo to dievča, blondýna a mohlo byť asi v tom veku ako je Monique a Leona. Leona nestihla ani pozdraviť a dievča prešla okolo ich dvoch a postavilo sa priamo pred Monique. Za dievčaťom bol obrovský a huňatý pes. Dievča sa na Monique usmialo a pes si sadol vedľa jej nohy.

,, Ahoj ja som Becca a toto je môj spoločník Col," ukázala na svojho psa, ktorý keď začul svoje meno zodvihol hlavu. Monique sa to zdale celé divné.

,, Prepáč, ale poznáme sa?" spýtala sa Monique a Beccu a aj toho jeho psa si neveriacky obzrela. Dievča sa na ňu neprestávalo pozerať očami, ktoré mali výraznu modrú farbu. Becka bola sama o sebe trochu bledá, ale to jej len pridávalo na kráse.

,, O tom pochybujem," Becca sa ešte viac usmiala a Monique nechápala čo sa deje.

,, Takže?" spýtala sa jej Monique a zdvihla obočie.

,, Máme spoločného priateľa. My všetky máme spoločnú priateľku menom Luna. Počula si o nej nie?" Becca sa neprestávala usmievať a Monique pochopila o čo tu ide. Becca je dievča, ktoré hľadala.

Ahojte :)
Na začiatok sa vám chcem strašne poďakovať za viac ako 1,5k hlasov a taktiež aj za 15,5k prečítaní. Nikdy som si nemyslela, že tento príbeh sa dostane až do takého štádia. ĎAKUJEM VÁM aj za to, že ste mali trpezlivosť a poočkali tak dlho na časť. Ste úžasní.

Takže aký máte pocit z Becky? A čo si myslíte o tom, že Monique sa zbavila matky? Musím však povedať, že do konca nám už ostáva len pár častí, ale bude 2. séria a úprimne aj ja sama sa na ňu strašne teším.

Takže hlasujte a komentujte :)
Majte sa