frozen [sk] [dokončené]

29. časť

Martin sa snažil prebudiť Monique, ale tá na jeho naliehavé slová vôbec nereagovala. Triasol s ňou, ale ani to nepomáhalo. Netušil čo sa s ňou práve stalo, ale mal strach. Rýchlo ju vzal do náručia a položil ju na posteľ.

,, Rýchlo niekoho zavolajte!" skríkol na Leonu a Drewa. Tí sa spamätali, otvorili dvere a okamžite zmizli z izby. Martin nebol vôbec v poriadku a aj keď sa snažil zvláštnymi spôsobmi prebudiť Monique, každou chvíľou sa u neho stupňovala panika a bezmocnosť, keď si uvedomil, že osoba na ktorej mu záleží je priamo pred ním a má zatvorené oči.

...

Monique sa ocitla na mieste, z ktorého absolútne nechcela odísť. Všade navôkol boli stromy s tichom a aj pokojom, ktoré spoločne prinášali. Nepamätá si čo sa presnejšie stalo, pretože sa zrazu ocitla na tomto mieste. Chcela sa lepšie rozhliadnuť v tomto krásnom prostredí, ale keď urobila krok dopredu, cítila každé opadané ihličie na zemi. V žiadnom prípade to nebolo nepríjemné, práve naopak. Prsty zaborila hlbšie do tejto vrstvy a zaklonila hlavu. Zatvorila oči a nadýchla sa vzduch, ktorý sa nachádzal len v lese. Chvíľu na to pocítila na svojom líci niečo chladné, preto otvorila oči a uvidela ako z oblohy poletujú vločky. Netrvalo dlho a zem sa začala skrývať pod vrstvou snehu. Čas pre ňu v tejto chvíli neznamenal absolútne nič. Netušila ako dlho sa v tejto zázračnej krajine, teraz už pokrytou snehom, nachádzala.

Rozhodla sa, že sa pokúsi lepšie obzrieť si to tu. Blúdila týmto krásnym lesom a užívala si každý moment, keď stúpila na čerstvo napadaný sneh, aj keď bola bosá a na sebe mala biele šaty po kolená. Milovala to tu. Z diaľky videla ako sa spoza stromov črtá menšia lúka. Prešla pár metrov cez les a ocitla sa na mieste, kde bol výhľad na hory, ktoré sa nachádzali priamo pred ňou a videla aj jazero, ktoré bolo po jej pravej ruke. V tejto chvíli sa cítila naozaj šťastne, čo nasvedčovalo aj tomu, že sa rozbehla priamo cez celú lúku. Utekala s úsmevom natvári až dovtedy, kým ju niečo neprinútilo zastaviť. Bolo to zvláštne, pretože sa to u nej objavilo nečakane. Niečo akoby jej povedalo, aby sa zastavila, pričom sa jej v hlave ukázalo veľké stop. Mala pocit, že sa musí otočiť a presne aj to urobila. Pred sebou videla ženu s naozaj dlhými, striebornými vlasmi, ktorá sa k nej približovala. Vybavil sa jej obraz, ktorý zazrela v knihe a hneď vedela kto to je. Luna sa k nej neprestala približovať, ale Monique z nej vôbec nemala strach, skôr bola nadšená, že sa jej ukázala. Keď už bola Luna dostatočne blízko pri nej, prehovorila na ňu milým a láskavým hlasom.

,, Som veľmi rada, že ťa spoznávam Monique," usmiala sa Luna.

,, Kde som?" prvá otázka, ktorá ju napadla bola práve táto.

,, Je to miesto, ktoré slúži ako úkryt pred vonkajším svetom," Luna obišla Monique a pokračovala smerom, kde sa nachádzalo jazero.

,, Čo tu robím?" kráčala za ňou pričom si ju snažila lepšie obzrieť, aj keď to bol pohľad iba na jej chrbát a vlasy.

,, Otázka, ktorá má príliš veľa dôvodov," v jej hlase bolo počuťtoľko láskavosti a mier.

,, Môžeš mi povedať aspoň jeden z nich?" Luna sa pomaly otočila a pozrala sa na ňu.

,, Máš príliš veľkú moc," na jej tvári bol pokojný výraz a oči, ktoré žiarili šťastím.

,, To je všetko?" Monique zdvihla obočie a rozhodila rukami. Luna nič nepovedala.

,, Ocitnem sa na tomto mieste a jediné, čo sa dozviem je to, že mám moc," otočila sa opačným smerom ako stál Luna a začala kráčať ďalej. Cítila ako ju nasleduje, ale Monique nemala v pláne zastaviť.

,, Všetko potrebné sa dozvieš už ochvíľu," Monique sa zastavila a priložila si ruku na čelo. Obzrela si krajinu pokrytú snehom a otočila sa na Lunu.

,, Poviem ti len toľko, že musíš nájsť ostatné dievčatá skôr, než stratíš kontrolu nad svojou mocou. To, že si tu je len začiatok. Ak sa spojíte, zachráni to teba a aj ľudí na ktorých ti záleži. Všetko potrebné sa dozvieš časom," Luna si preložila ruky na bruchu a postupne začala miznúť pred Monique. Tá nechápala jediné slovo, ale snažila sa zastaviť Lunu tým, že ju chcela chytiť za ruku, ale tá už dávno zmizla.

,, Monique! Monique!" okolo seba počula hlasy, ale nevedela ich rozoznať. Krajina predňou začala tmavnúť až do úplnej tmy. Pred sebou nevidela absolútne nič. Zrazu na ruke cítila teplo a aj dotyk.

Otvorila oči, ale ihneď ich musela zatvorila, keďže bolo príliš silné svetlo.

,, Zobudila sa!" okamžite spoznala Martinov hlas.

,, Daj jej chvíľku nech si vydýchne," tento hlas nepatril nikomu z jej okolia. Keď ho počula, cez telo jej prebehli zimoriavky. Musela sa prinútiť otvoriť oči aby sa presvedčila, že tento hlas patrí jej.

Nevedala čo má cítiť, keď uvidela ako pred ňou na posteli sedí jej mama. Cítila sa mizerne. Držala ju za ruku a na tvári mala nečítateľný výraz. Snažila sa obzrieť si ju celú, ale vôbec sa nezmenila. Bola presne rovnaká ako si ju pamätala z čias kedy boli rodina.

,, Čo tu robíš?" spýtala sa jej Monique s chrapľavým hlasom. Chcela plakať a vyhnať ju zo svojej blízkosti.

,, Cítila som, že ma potrebuješ a keď som vošla do izby a na zemi uvidela tú knihu, vedela som čo to znamená," neprestala ju držať za ruku. Monique bola neskutočne zmätená.

,, O čom to tu hovoríš?" spýtala sa jej Monique. Za mamou stál Martin, ktorý tiež nechápal o čo tu ide. Monique na neho vrhla pohľad, ale on len zdvihol plecia na znak nevedomosti.

,, Môžme preskočiť tú časť, kde budeme všetko popierať a prejdime rovno k veci. Viem o tom, že si výnimočná. To, že si odpadla nasvedčuje len tomu, že si použila knihu a nedokončila to, čo si začala. Zlatíčko, ak nabudúce budeš chcieť použiť kúzlo z tej knihy, musíš priniesť aj obetu," dopovedala mama a Monique zostala zarazená.

,, Takže ty si vedela, že mám schopnosť a nechala si ma v tom samú?! Ako sa opovažuješ prísť sem a tváriť sa, že je všetko v poriadku?!" Monique nedokázala uveriť tomu, že jej matka je až tak hlúpa.

,, Dievčatko moje, prosím ver mi. Ja som ťa nechcela opustiť," Monique vytrhla ruku z tej jej a pozrela sa von oknom.

,, Už nie som tvoje dievčatko. Skús mi urobiť láskavosť a vypadni z tejto izby," netrvalo dlho a počula akora sa zabuchli dvere.

,, Nemyslíš, že to bolo trochu tvrdé?" spýtal sa jej Martin, ktorý stál pri posteli.

,, Zaslúžila si to. Musela som takto žiť roky a ona mi nijako nepomohl aj keď to vedela. Nenávidím ju," Monique neudržala slzy a rozplakala sa. Martin si sadol vedľa nej a ona sa schovala v jeho náručí, kde neprestávala plakať. V tejto chvíli ho potrebovala viac ako inokedy.

Ahojte :) dopredu sa ospravedlňujem za chyby a aj to, že som 2 týždne nepridala časť :)
Chcem sa veľmi pekne poďakovať za úžasných + 8,5k prečítaní!!!
Milujem vás :3

Takže aký máte názor na to, že sa sem vrátila naša úžasna mamička?
Viem, že je táto časť nudná, ale vôbec nemám nápady.

Takže hlasujte, komentujte a čítajte <3
Majte sa :)