frozen [sk] [dokončené]

20. časť

Ako je možné, že existujú ďalšie? Takže nie je sama. Zrazu ju pohltil pocit, že už nie je tak výnimočná ako pred tým. Myslela si, že na tomto svete je jediná. A teraz? Okamžite chytila knihu do rúk a otvorila ju.

Kniha bola obrovská a pomerne ťažká. Monique nepochybovala o tom, že prežila niekoľko generácii. Obal bol z kože, na ktorom boli vzory zlatej farby. Kniha ju priťahovala zvláštnym spôsob až to Monique vyvolalo zimomriavky po celom tele.

Začala ju čítať už od prvej strany. Myšlienka na to, kto jej tú knihu dal a hlavne prečo, bola v pozadí. Jej cieľom bolo nájsť liek na bolesť. Pomaly začínala byť zúfala, keďže už bola takmer v prostriedku knihy a nič nenašla. Ale šťastie stálo na jej strane a konečne našla to čo hľadala. Prečítala si úryvok a zarazila sa. Je to šialené, nereálne, nemožné. Text si prečítala ešte párkrát, ale nič sa nezmenilo. Povedala si, že za pokus to stojí vyskúšať a ak to nepomôže nájde iný spôsob. Knihu položila späť na posteľ a pre prípad zamkla dvere izby. Nechcela mať nečakanú návštevu a zbytočné otázky. Po zamknutí odišla do kúpeľne a začala sa prehrabovať v šuplíkoch.

Rukami prehrabovala veci, ktoré v nich mala a že ich aj bolo. Až keď ruku strčila do posledného šuflíka, vytiahla balík žiletiek. Z poličky nad umývadlom vzala pohár a s roztrasenými rukami sa vrátila späť do izby. Veci položila na zem a prešla k oknu. Všetko robila tak rýchlo a aj keď pochybovala o tom, že to bude fungovať mala pocit, že to musí urobiť.

Otvorila okno a z parapety vzala do dlane čerstvo napadaný sneh, ktorý dala do pohára. Z postele vzala knihu a prečítala čo ešte chýba. Popol. Premýšľala ako taký popol získa až jej nakoniec svitlo. Aj keď nechcela, musela otvoriť dvere a potichu prekĺznuť do obývačky. V miestnosti nebol nikto, preto rýchlo schmatla sviečku, ktorá bola položená na stolíku pri gauči a z komody zas misku, v ktorej boli kamienky ešte zo spoločnej dovolenky. Spomienka na mamu ako sa vtedy skvelo bavila, ihneď potlačila. Bola v polovici cesty späť do izby a na schodoch ju zastavil John.

,, Kam ideš?" spýtal sa jej a zastavil sa.

,, Do izby," snažila sa ho obísť, ale zastavil ju tým, že jej chytil ruku.

,, Na čo to potrebuješ?" aj keď sa jej stále pozeral do očí vedela, že myslí sviečku a misku.

,, To je moja vec, nechaj ma," John zdvihol ruky v znamení, že sa vzdáva. Monique si nevedela vysvetliť zmenu jeho nálady, ale nechala to tak.

V izbe sa radšej znova zamkla a sviečku s miskou položila k ostatným veciam. Zo stolíka vzala pár papierov a zapálila sviečku. Prsty sa jej neustále triasli a bolesť sa stupňovala, ale snažila sa ju nevšímať. Zapálila aj pár papierov a poukladala ich na kôpku do misky. Čakala kým z nich nevznikne popol a počas toho otvorila okno. Zatiaľ čo papier pomaly dohorieval, Monique čítala knihu. V izbe bol zápach po dyme, ale snažila sa ho nevšímať.

Keď z papiera vznikol popol, vzala do rúk žiletku a zarezala si do prsta. Pár kvapiek krvi nechala padnúť do misky. Ešte tam priliala už teraz roztopený sneh a premiešala to. Vyzeralo to ako hnusná sivá kaša. Modlila sa, aby jej to pomohlo. Misku so sivastou kašou položila pred seba, do rúk vzala knihu a prečítala si úryvok, ktorý má povedať. Pravú ruku natiahla nad kašu a začala čítať.

,, Tellus exigi fortitudo dolore pacatis tranquillisque rebus" nevedela čo to znamená, ale slová akoby jej z úst vychádzali samé. Otvorila oči, chytila misku do rúk a pocítila ako ľadová miska chladí jej ruky. Bolo to zvláštne keďže zimu nikdy pred tým necítila. Nadýchla sa a hnusnú sivastú kašu naliala do seba. Chutilo to odporne a krútila sa jej z toho hlava.