frozen [sk] [dokončené]

18. časť

,, Ostaň ešte chvíľu pri mne," Monique s Martinom ležali v spoločnom objatí na posteli a užívali si prítomnosť toho druhého. Keďže v celom dome bolo až do raná ticho, Monique usúdila, že bratia a otec si to užívajú. Táto chvíľa, keď bola s Martinom úplne sama jej najviac vyhovovala. Akonáhle jej povedal, že s ňou chce ostať, Monique mala pocit, že múr, ktorý obklopoval jej srdce, sa týmto úplne zrútil. Už viac nechcela prežívať ten pocit neistoty a strachu, keď si nechcela priznať city k Martinovi. Samozrejme, že teraz sa najviac bála toho, že ak sa nechá týmito citmi unášať, príde raz chvíľa, keď sa to všetko zrúti a ona z toho bude na dne.

Zatiaľ, čo Martin spal, Monique k nemu bola otočená tak, aby sa mu dokázala pozerať do tváre. Aj keď v izbe bola tma, videla každý detail na jeho tvári. Bol dokonalý. Počas toho ako si ho obzerala a zamýšľala sa nad tým, kam sa to obaja dostali, prišla k jednoduchému záveru. Vedela, že to čo k nemu cíti je väčšie ako strach, ktorý tu stále bol. Ale práve toto bolo na tejto situácii najkrajšie. Ten pocit, že každou minútou môžete prísť o človeka, na ktorom vám tak veľmi záleží, to je ten strach. Preto sa snažíte užiť si s ním každý moment bez toho, aby ste sa vždy pozerali do budúcnosti. S istotou vedela povedať, že presne toto je ich prípad.

,, Myslím, že ty mi za ten strach stojíš," pošepkala mu to na pery a pobozkala ho. Martin sa usmial, ale nezobudil sa.

Ale stále tu bola jedna nezodpovedaná otázka. Kedy mu povie o jej odlišnosti a hlavne či bude schopná niečo také povedať. Už od detstva sa naučila neveriť nikomu a ani rodine. Tak prečo mala chuť povedať mu všetko? Netušila, kedy mu začne dôverovať a ak vôbec ten pocit príde.

Vonku už začalo svitať a Monique sa už aj tak zatvárali oči, preto sa vôbec nebránila únave a nakoniec aj zaspala.

...

Monique sa zobudila ráno okolo 7. Keď sa pozrela na vedľajšiu stranu postele zistila, že Martin sa tam už nenachádza. Len na chvíľu ju premkol pocit, že to bol len jeden veľký sen a Martin tu nikdy nebol.

Ako zvyčajne sa pobrala do kúpeľne, kde sa aspoň trochu dala do poriadku, osprchovala sa a rozčesala si neposlušné vlasy. V izbe sa obliekla do nového trička a nohavíc.

Už keď kráčala dole po schodoch, počula z kuchyne divné zvuky. V kuchyni bol Martin a opieral sa o kuchynskú linku a veľkými dúškami pil vodu. Keď Martin zbadal Monique ako stojí vo dverách, pohár položil na linku a rukou si prešiel po tvári, akoby sa chcel zbaviť tej únavy, ktorá sa ho neustále držal, aj napriek tomu, že sa vyspal. Natiahol ruky pred seba a Monique ho bez váhania objala. Takže to nebol sen. On tu skutočne bol.

Takto v objatí stáli niekoľko minút a nepovedali ani slovo. Slová by teraz nedokázali definovať city, ktoré Monique v tejto chvíli prežívala. Srdce jej chcelo vyskočiť z hrude a v žiadnom prípade nechcela pustiť Martina. Až nakoniec ticho prerušilo zvonenie mobilu. Aj keď Monique nechcela, musela Martina pustiť a utekať hore po mobil, ktorý ešte stále vyrušoval. Keď prišla do izby rýchlo ho vzala do ruky a videla, že jej volá Bob.

,, Ahoj Bob," povedala s úsmevom na tvári a taktiež aj zadýchaným hlasom, keďže do izby utekala.

,, Ahoj Monique, len som ti chcel oznámiť, že dnes sa s otcom a Johnom nevrátime domov,"

,, Prečo?" snažila sa hovoriť normálne, ale Bob určite počul radosť v jej hlase.

,, Včera sme šli do baru, kde sa otec s Johnom opili a vyvolali bitku. Nič zvláštne, len otec má menší otras mozgu a John zas ... no ani neviem čo mu je, takže asi tak," radosť ju okamžite prešla.

,, Sú v poriadku?"

,, Obaja ostali na pozorovaní v nemocnici. Neverila by si až kam sme sa dostali. Jednoznačne sme strašne ďaleko od mesta, preto tu ostávam a zajtra ich priveziem. Zvládneš to aj sama?," Monique opustil nepríjemný pocit. Ďakovala Bohu, že to nie je nič vážne.

,, Nie som malá. Jasné, že to zvládnem. Dúfam, že to nebude nič vážne. Keby niečo, tak mi okamžite zavolaj,"

,, Okej, maj sa," Monique sa s ním rozlúčila a zložila mobil. Sadla si na posteľ a zapozerala sa do steny pred sebou. Naozaj ich rodina klesá až príliš ku dnu a aj keby to chcela nejako zastaviť, netuší ako. Netušila ako dlho sedela v izbe, ale po chvíli sa vo dverách zjavil aj Martin. Sadol si k nej na posteľ a objal ju. Teraz pre ňu Martin znamenal úplne všetko a jeho prítomnosť Monique pomáhala.

,, Stalo sa niečo?" spýtal sa jej.

,, John, Bob a otec sa vrátia až zajtra,"

,, Veď to nie je až tak zlé,"

,, Nie je to zlé, ale...," Monique sa zhlboka nadýchla a nechcela mu to povedať. A aj keď k nemu niečo cítila, nechcela hovoriť o takýchto veciach. Ale v kútiku duše verila, že mu môže veriť.

,, Išli sa opiť niekam do baru a tam sa pobili. John a otec ostali na pozorovaní v nemocnici a Bob ich zajtra privezie. Avšak to je problém už odvtedy, čo nás mama tak nečakane opustila. Otec sa uzavrel do seba, prestal chodiť do práce a mám taký pocit, že ho postupne strácam. Bob bol vždy ten starší a rozumný brat, ale aj jeho odchod mami zasiahol a už ho nespoznávam. A John ostal taký aký bol, ale ani to nie je žiadna výhra," pri posledných vetách sa z jej očí spustili slzy a nijako im nebránila. Martin si ju pritiahol ešte bližšie a zrazu sa Monique ocitla na jeho stehnách. Martin jej začal utierať slzy a daroval jej aj bozk na čelo.

,, Myslím si, že všetko dobre dopadne, len skús dať tomu trocha času," povedal to tak kľudným hlasom, až mu Monique pomaly aj uverila.

Ahojte nová časť. Ďalšiu očakávajte čoskoro. Teším sa na vaše komentáre a vote