frozen [sk] [dokončené]

22. časť

Nedokázala opísať svoje pocity. Bolo pre ňu ťažké prijať fakt, že jej babka mala rovnakú moc ako ona. V tejto chvíli jej najviac chýbala a potrebovala od nej aspoň jednu radu. Prvýkrát zapochybovala o svojej moci. Nikdy neľutovala, že ju má, ale tentoraz si na malú chvíľku priala, aby ju nikdy nemala a bola obyčajné dievča. Bolo by to ľahšie tak ako pre ňu, tak aj pre celý svet. Nikdy by nevedela o tom, že tento svet ovládajú magické sily. Jej problémy by boli hlúpe a jej život by bol jednoduchý.

Ale pri takomto zmýšľaní si uvedomila, že tento dar nesmie brať na ľahkú váhu a ak mala kniha pravdu a nenájde ostatné dievčatá, tak svet ako ho poznáme, skončí.

Najradšej by túto zodpovednosť nechala niekomu inému a naďalej si vychutnávala schopnosť, ale nemohla to dopustiť.

Uvedomila si, že po celý čas čo rozmýšľala sa pozerala na stenu, preto pokrútila hlavou a rozhodla sa aj naďalej listovať v knihe. Možno tu nájdem niečo užitočnejšie.

Po pár stránkach narazila na niečo, čo už videla. Celá dvojstrana knihy neobsahovala len nezrozumiteľný text, ale aj znaky. Tie znaky si pamätá. Kreslila ich. Vtedy dostala niečo ako výpadok a zrazu na stránke zošita mala čmáranicu. Nerozumela tým znakom a aj na nich pomaly zabudla. Ale na týchto stránkach bol každý jeden znak opísaný.

Vyskočila z postele a rýchlym krokom prešla ku stolíku a začala sa v ňom prehrabovať. Hľadala zošit do ktorého to kreslila, ale nemohla si spomenúť, ktorý to bol. Preto otvárala a listovala v každom jednom čo jej prišiel pod ruku.

Ak by ju niekto pozoroval, určite by si pomyslel, že sa zbláznila. V stolíku sa prehrabovala ako posadnutá. Na podlahe sa začali zhromažďovať zošity a Monique už bola zúfala. Zrazu sa vrhla k taške a začala pátrať aj tam. S víťazným úsmevom vytiahla to čo hľadala a sadla si späť na posteľ. Z nočného stolíka si vzala ceruzku a zošit otvorila na stránku, kde sa nachádzali znaky.

Každý jeden sa snažila nájsť v knihe a postupne si zapisovala čo znamenajú. Z jej bláznivého zasnenia ju vyrušil zvonček a klopanie na dvere.

Monique trhla hlavou a zľakla sa. Zvonček by ju akoby prebudil zo zlého sna. Knihu a zošit si prestala všímať a postavila sa. Po schodoch išla pomaly a rozmýšľala, kto by to mohol byť. Pri bratoch netušila, kedy prídu domov a pravdepodobne sa k nim pridal aj otec. Ak by to boli oni, nezvonili by. Keď už bola pri dverách, napadla ju myšlienka, že by to mohol byť Martin. Ale akonáhle otvorila dvere, nestál tam Martin, ale Lucy.

,, Môžem s tebou hovoriť?" Monique na nej spozorovala, že rozhovor bude o niečom vážnejšom, keďže Lucy mala na tvári vážny výraz.

,, Dobre?" Monique pootvorila dvere a Lucy prešla do chodby. Zatvorila dvere a vrátila sa späť do izby spolu s Lucy za chrbtom.

Keď sa ocitli v izbe, Monique sa snažila knihu, prikryť dekou. Pomyslela si, že Lucy nemusí vedieť o všetkom, čo sa deje v jej nadprirodzenom svete.

,, Je to v poriadku. Tú knihu nemusíš schovávať," zastavila ju Lucy. Monique sa zarazila, pretože vedela, že knihu nemohla uvidieť, keďže ju kryla telom.

,, O čom to hovoríš?" zahrala sa na blbú a sadla si na posteľ. Lucy vie o knihe?

,, Hovorím o knihe, ktorú máš pod dekou a snažíš sa ju schovať," Lucy prstom ukázala na miesto, kde bola kniha.

,, Ako?" bolo to jediné slovo, ktoré z nej vypadlo. Lucy vie o knihe!

,, Prišla som sa s tebou porozprávať," sadla si oproti nej na posteľ a vytiahla knihu.