frozen [sk] [dokončené]

1. časť

Deň ako taký, sila jednej osoby, následky za svoj čin

...

Monigue sa ako každý deň zobudila tesne pre tým ako jej zazvonil budík. Nikdy to nebrala ako náhodu a ani sa s tým nezaoberala. Zobúdzala sa s dobrou náladou a tomu nasvedčoval aj jej úsmev na tvári. Ešte sa ponaťahovala po posteli a vstala. Prešla do kúpeľne, zhodila zo seba tričko aj kraťasy a osprchovala sa so studenou vodou aby sa prebrala. Umyla si zuby a vlasy si stiahla do copa. Plná energie sa pozrela do zrkadla a aj keď bola bledá ako stena, vôbec jej to neprekážalo. Trochu sa upravila a obliekla si veci, ktoré si vybrala zo skrine. Vzala si tašku a pobrala sa do kuchyne, kde nebol ani jeden člen z rodiny.

Tašku s knihami hodila ku stolu a začala si pripravovať raňajky. Dúfala, že rodinka stále spí, preto vybrala formu na ľadové kocky. Do každej menšej formičky naliala vodu a položila ju na kuchynskú linku. Monigue sa poobezerala okolo seba, či je naozaj sama. Pravú ruku nastavila nad formu s vodou, zatvorila oči a nadýchla sa. Cítila, ako energia prúdi celým jej telom, cez ruku až ku dlani, kde to končilo. Otvorila oči a pozrela sa čo dokázala. Sama pre seba sa usmiala vzala formu, teraz už s ľadom a vysypala to do pohára spolu s pomarančovým džúsom. Pri jej šťastí prišla jej mama do kuchyne pripravená do práce. Jej mama uvidela, čo pije a zarazila sa.

,, Vonku je -7 stupňov a ty si tu piješ... toto? Veď ochorieš! A ako si sa to obliekla? Veď nie je počasie na šaty. A čo to tam za sebou máš?" mama sa pozrela cez jej plece a pokrútila hlavou, ,,zmrzlina? Máš šťastie, že som ťa tu pristihla ja a nie otec."

Monique sa usmiala nad tým, ako si jej mama robí staroti. Keby vedela, že nikdy nebude chorá z takýchto vecí, určite by sa jej vysmiala. Veď dnes má tak skvelý deň. Rýchlo vzala zmrzlinu a hodila ju do mrazničky, pretože jej otec prišiel tiež. Obaja si popriali dobré ráno a Monique mu dala bozk na líce. On sa len čudoval, čo to má na sebe, ale nič nepovedal. Vedela, že mamine zastrašovanie o tom, ako jej otec vynadá, bolo zbytočné. V tejto rodine ju dokázal pochopiť najlepšie.

Monigue sa lúčila s mamou, keď si obúvala čižmy, kabát a okolo krku šál. Musela predstierať, že to čo si obliečie má pre ňu význam, inak zamrzne. Ešte si vzala tašku a otvorila dvere. Nadýchla sa čerstvého vzduchu, ktorý sa tvorí vtedy, keď sneží. Jej predstieranie strácalo postupne zmysel ako kráčala po čerstvom snehu. Zbožňovala a dokonca až milovala zimu. Nikdy jej neprekážala, pretože chlad vôbec nepociťovala. Mohla sa premávať v tomto počasí aj v plavkách a bosá, no nikdy by neochorela a ani nemala omrzliny.

Ľavú ruku, ktorú mala pozdĺž tela, nastavila pred seba. Cítila, ako na ruku dopadajú vločky, ktoré sa vôbec netopia. Usmievala sa. Už od nepamäti má schopnosť ovládať zimu.

...

Monique kráčala po schodoch do budovy školy, keď videla, že sa k nej približuje osoba, na ktorú dnes vôbec nemá chuť. Dnes mi nemôže pokaziť deň.

,, No pozrite, kto sa tu dnes ukázal." prichádzal k nej spolu aj s jeho bandou. Monique sa zastavila na schodoch, len aby videla na idiota, ktorý sa nebezpečne približuje aj so 4 dutými hlavami.

,, Dnes si nechcem pokaziť deň, Martin. Tak láskavo odpáľ s tvojím egom a so psíčkami, ktorí už ako sa zdá, nemajú žiadnu sebaúctu." vystúpila o jeden schod vyššie, len aby bola čo najskôr v škole.

,, Ty jedna malá su-" ozval sa jeden z nich a chcel ísť za ňou, ale Martin ho zastavil so svojou rukou, ktorú mu položil na hrudník.

,, Veď my sme ešte neskončili," odpovedal Martin tým jeho vážnym hlasom a naposledy sa pozrel na Monique. Otočil sa chcel odísť, ale Monique to len tak nenechala. Pootočila pravým zápästím a sledovala ako sa im pod nohami tvorí vrstva ľadu a na to všetci popadali na zem. Snažila sa utíšiť svoj smiech, ale ten pohľad si doslova vychutnala.

,, Ani chodiť nedokážeš!" zakričala na Martina a pobrala sa do školy. On sa postavil na nohy a pohľadom ju sledoval až kým mu nezmizla za dverami školy.

...

Ako poslednú hodinu mala Monique chémiu. Nenávidela tento predmet, pretože si na ňu profesorka zasadla a ona ani netušila prečo. Mala dobré známky, ale pri nej to bolo o niečom inom. Zo skrinky si vybrala knihu a namierila si to do učebne chémie.

Keď do triedy prišla profesorka, zahlásila, že sa majú porozdeľovať do skupín, pretože budú robiť pokus. Ako zvyčajne sa Monique podarilo dostať dobrého žiaka v chémii a tak nemusela mať žiadne starosti ohľadom pokusu, pretože takýto žiaci si všetko robia sami a nechcú, aby im to niekto pokazil.

,, Ak ste pokus urobili správne, roztok sa vám ma sfarbiť do modrej farby. Ale najskôr to musíte nechať samo schladiť. Ten, kto to urobí ako prvý, môže odísť." ísť domov z tejto mučivej hodiny znamená obrovskú radosť pre ňu. Každý kto tu bol, trpezlivo čakal a pozoroval svoj roztok, kedy sa zmení jeho farba. Pre Monique to bolo veľmi dlho a tak to chcela urýchliť. Keď sa jej partner rozprával s profesorkou, ukázala prstom na kadičku a pomaly ju začala ochladzovať až kým sa farba nezmenila na modrú. V tej chvíli sa vrátil aj jej spoločník a len sa čudoval. Monique bola celý čas ticho, zatiaľ čo zavolal profesorku.

,, Zvláštne. Nikdy sa to nestalo tak rýchlo," poznamenala profesorka a pozrela sa na ňu.

,, Možno to bude tým počasím vonku." oznámila a ukázala na sneh za otvoreným oknom.

,, Tak dobre. Môžete odísť." Monique ju už ďalej nepočúvala. Vzala tašku a pobrala sa k nabližšiemu východu z tejto školy.

Po ceste domov si vychutnávala zvuk, ktorý sa ozýval každým krokom, keď stúpila na vrstvu snehu. No niečo bolo iné. Zrazu pocítila ako ju pália dlane. Vystrela ich pred seba a vtedy pocítila neznesiteľnú bolesť, ktorá jej prúdila od rúk do celého tela. Od bolesti začala kričať a spadla na kolená. Z očí sa jej vyhrnuli slzy, ale bolesť vôbec neprestávala.

Nová časť. Dúfam, že potešila a tento príbeh sa presadí. Ďakujem za predošlé Vote. Chcem vedieť názor na túto časť, tak nezabudnite komentár :D