frozen [sk] [dokončené]

2. časť

Strata pamäti, prekvapenie, dohoda

...

,, Au, moja hlava." povedala Monique skôr ako otvorila oči. Chytila sa dlaňou za hlavu a poobzerala sa okolo seba. Nedokázala tomu uveriť, že je v lese. Obzerala sa vystrašene okolo seba a vôbec nevedela pochopiť ako sa sem dostala. Sedela na zemi a snažila sa spamätať. Po celý čas cítila vo svojich dlaniach menšiu bolesť. Akoby ju bodali tisíce ihiel. Všimla si, že je tma. Monique sa zdalo, že tu sedela len niekoľko minút, ale skutočnosť bola úplné iná. Z vrecka kabátu si vytiahla mobil a pozrela sa koľko je hodín. Vytreštila oči, keď zistila, že je skoro 5 hodín večer. Rýchlo sa postavila a chcela sa vrátiť späť do mesta, ale okolo seba nevidela žiadne stopy. ako sa sem dostala? Nechápala tomu, a tak to nechala na inštinkt. Dúfala, že sa nestratí ešte viac.

...

Konečne sa ocitla na ulici, kde býva a vydýchla si. Keď jej mobil začal zvoniť, ani sa nepozrela kto volá a prijala hovor.

,, Monique, kde si? Snažila som sa ti dovolať, ale bola si nedostupná." v telefóne počula hlas svojej mamy.

,, Len som sa prešla. Chcela som si vyvetrať hlavu. O chvíľku som doma" povedala celkom vyčerpane. Zrušila hovor a pokračovala ďalej po zasneženej a prázdnej ceste. Ani sa nenazdala a nachádzala sa pred domom. Tesne pred dverami sa zhlboka nadýchla a otvorila ich. Jej mama spolu s otcom sedeli na gauči a určite netrpezlivo čakali. Tým, že zatvorila dvere upútala na seba pozornosť a rodičia sa otočili. Mama chcela niečo povedať, ale Monique ju ignorovala a celkom vyčerpaná odišla do svojej izby. Zatvorila za sebou dvere a zvalila sa na posteľ.

...

,, Monique, vstávaj. Zmeškáš školu." na jej posteli sedel otec a snažil sa ju zobudiť. Monique odmietala vstať z postele. Najradšej by v nej ostala a spala celý život. Ale otec to nenechal len tak a stiahol z nej deku. Keby len tušil, že jej zima nie je a tento lacný trik si mohol ušetriť. S protestom vstala z postele a premiestnila sa do kúpeľne.

,, Pohni si, pretože o 20 minút odchádzam a zveziem ťa," zakričal na ňu otec s jeho typickým posmešným hlasom a zabuchol dvere.

,, Ako som mohla zaspať?" spýtala sa samej seba, zatiaľ čo sa opierala o umývadlo a pozerala do zrkadla. Cíti sa byť taká slabá. Žeby to bolo tým, čo sa stalo včera? Prečo si to nepamätá? Rýchlo si opláchla tvár studenou vodou, aby sa dala do poriadku. Umyla si zuby a vlasy si zopla do úbohého drdola.

Zo skrine vytiahla sveter a čierne nohavice. Vzala čiernu tašku a utekala dole, kde v kuchyni na ňu netrpezlivo čakal jej otec spolu aj s mamou.

,, Ostávajú 3 minúty," oznámil jej otec, ktorý sa už premiestnil na chodbu a začal sa obúvať.

,, Len si zoberiem kávu. Počkaj ma v aute," povedala Monique a z kuchynskej skrine vzala termosku na kávu. Z kávovaru si do neho až po okraj naliala kávu a modlila sa k Bohu, aby ju to postavilo na nohy. Rozlúčila sa s mamou, ktorá stála opretá o linku a s úsmevom ju pozorovala.

Na nohy si obula canady, koženku, šál a utekala za otcom, ktorý už bol v aute a čakal len na ňu. Nastúpila dnu a konečne si vydýchla.

,, Dnes k nám prídu susedia na večeru, len aby si vedela." Monique vytreštila oči a pootvorila ústa.

,, Prosím, povedz mi, že nepríde rodina Garritsen!" začala prosíkať, pretože to znamenalo byť s Martinom v jednej miestnosti minimálne hodinu. To neprežije nikto. Otec nič nepovedal, len s ospravedlňujúcim pohľadom sa na ňu pozrel. Vedel ako Monique neznáša Martina, takže všetko nasvedčovalo tomu, že to zariadila mama.

,, Tak to radšej si zlomím nohu, len aby som tam nebola," otec sa zasmial a zastavil pred školou.

,, Len tam budeš sedieť a v ušiach budeš mať slúchadlá. Problém vyriešený," akoby to bolo tak jednoduché. Monique bude musieť počúvať mamine reči o tom ako sa snaží dostať na dobrú školu, pričom to nie je pravda a ako je na svoju dcéru hrdá a podobne. Jednoducho to bude hrôza.

,, Ak ti budú volať z nemocnice, tak budeš vedieť dôvod, prečo som tam. Fakt super prekvapenie, oci. Tak sa maj," Monique vystúpila z auta a pokračovala v smere škola. Rozhliadala sa okolo seba, či neuvidí toho, ktorý jej spôsobuje toľké utrpenie a hlavne dnes večer. Ale nikde nebol. Našťastie.

Po ceste do skrinky vypila celú kávu a prázdnu termosku položila na vrchnú policu skrinky, keď pri nej bola. Vybrala si potrebné učebnice a keď zatvorila skrinku, vedľa sa o ďalšiu opieral Martin a pobavene sa na ňu pozeral.

,, Ako vidím, tak už vieš o tom, čo sa dnes večer bude diať," povedal Martin s úsmevom a odpichol sa od skrinky. Monique prekrútila očami a bez jediného slova sa pobrala preč. On sa nevzdal a nasledoval ju.

,, Ak si si nevšimol, tak sa s tebou nechcem rozprávať." povedala mu, ale on to ignoroval.

,, Tiež nie som dvakrát nadšený, že s tebou budem celý večer. Chce sa mi pri pomyslení na to zvracať. Takže urobíme dohodu," Martin sa jej postavil do cesty, takže musela zastať.

,, Dohodu?" pozrela sa mu do očí a zdvihla obočie.

,, Áno, dohodu. Vieme, že naše mamy nás budú vychvaľovať až do nebies a naozaj to nechcem počúvať, presne ako ty. Takže obaja budeme potichu a nepovieme ani slovo. Keď ti dám znamenie, obaja odídeme od stola a vyparíme sa. Nemôžem odísť preč skôr ako naši, takže som v riti. Ale, keď odídeme spolu, budeme slobodní od prehnaných rečí. Nie som z toho šťastný, že v tom pláne si aj ty, ale nič iné mi nenapadlo." Monique sa to zdalo ako obrovská kravina, ale asi naozaj to bol jediný spôsob ako sa večeri vyhnúť.

,,Súhlasíš?" spýtal sa jej Martin.

,, Vieš čo? Je to ten najhorší nápad, aký som kedy počula. Ale ak je jediný, tak súhlasím," povedala Monique a rýchlo ho obišla. Vôbec sa neobzrela a pokračovala ďalej do triedy. Nechápala ako sa mohla spojiť s Martinom. S tým najväčším debilom na svete. Asi to bude tým nedostatkom spánku.

Ahojte. Na začiatok sa chcem poďakovať za vote v minulej čast a 130+prečítaní. Tak? Ako myslíte, že dopadne večera? A čo spôsobilo to, že Monique mala výpadok ?