Dotyk ohňa

4.kapitola

Pozapaľovala sviečky v celom dome, aby dobre videla, keď bude ošetrovať jeho ranu. Ležal na posteli, pod ním bolo prestreté čisté plátno a jeho tuniku hodila do ohňa. Na hák nad oheň postavila vodu. Keď zovrela, vhodila do nej pár byliek rebríčka, ktorý sa sušil na tráme. Kotlík vyniesla von, aby odvar trochu vychladol. Medzitým si šla obzrieť pacienta. Opatrne mu odväzovala plátno na ramene. Pôvodne biela látka bola zmáčaná krvou. Rana nevyzerala pekne. Keby vlk iba zahryzol, nebolo by to také pustošivé ako keď zubami mykol k sebe. Takto po sebe zanechal Božie dopustenie. Agnes zvraštila tvár. Túto ranu bude treba zašiť a aj tak po nej zostanú výrazné jazvy. Hlavné však bolo, aby sa rana nezapálila a muž nedostal horúčku, ale nebola si istá, či sa tomu dokáže vyhnúť. Vybehla von pre kotlík a položila ho na stolček, ktorý priniesla k posteli. Ešte si z poličky zložila masť z kostihoja a nástroje na zašitie rany. Posadila sa na posteľ k zranenému. Handričku namočila do rebríčkového odvaru a umyla ňou rozdrásané rameno. Rebríček pomáhal pri zástave krvácania a vždy ho využívala po krvavých úrazoch. Keď bolo okolie rany čisté, vstala, zobrala do rúk mužovu dýku a nahriala ju nad ohňom. Keď sa kov mierne zfarbil dočervena, vytiahla ju a ponáhľala sa k pacientovi. Horúce železo mu priložila na ranu, aby vypálením odstránila všetky nečistoty. Muž bol v bezvedomí a ona za to bola vďačná, pretože by od bolesti zošalel. Prezrela ranu, zdalo sa jej, že je čistá a tak sa pustila do zašívania. Stehy mala rovnaké a úhľadné, takže jazvy nebudú až také odpudzujúce. Postrehla ako mužom trhalo a aj jej odrazu zneisteli ruky. Nerada spôsobovala iným bolesť, aj keď vedela, že pri záchrane života nemá iné východisko. Na záver mu ranu natrela masťou a obviazala viacerými vrstvami plátna.

            Agnes poschovávala veci a umyla si ruky. Vtedy zistila, že celkom zabudla na jeho doškriabanú tvár.Vrátila sa k nemu a umyla mu ju odvarom, ktorý ešte nestihla vyliať.  Uľavilo sa jej, že to bol naozaj iba škrabanec, na ktorý o pár týždňov ostane iba spomienka. Ruku s handričkou spustila pozdĺž tela a až teraz, si naplno uvedomila, že má vo svojom dome cudzieho človeka. A naviac takého, o ktorom nevedela vôbec nič. Zachvela sa. Čo ak je to zbojník, zločinec, ktorý jej ublíži hneď ako sa postaví na nohy? Pokrútila hlavou a zahnala tú myšlienku. Zvedavo si ho obzrela. Mal zvláštne črty tváre. Nie ostré, ale ani jemné. Jeho nos bol výrazný, ale nie veľký ani krivý. Pery mal pekne krojené a nie priveľmi plné. Sánka bola vymodelovaná ostro a bradu mal pekne formovanú. Pokrývalo mu ju párdňové strnisko. Vlasy tmavo hnedej farby mu siahali po ramená a niekoľko prameňov mal padnutých v tvári. Agnes mimovoľne natiahla ruku a založila mu ich za ucho. Všimla si, že má zvláštne tmavé mihalnice a pristihla sa, že rozmýšľa nad tým akej farby môže mať oči. Vynadala si a rýchlo pacienta pozakrývala množstvom kožušín. Sama si vzala len jednu, pozhasínala sviečky a uložila sa na lavici. Bola tvrdá a nepohodlná, ale bude len dobré ak nezaspí celkom tvrdým spánkom. Keď sa muž prebudí, chcela byť pri ňom.

            Nemohla zaspať. Neopúšťal ju zvláštny pocit. Ešte nikdy nebola sama pod jednou strechou s iným mužom okrem svojho otca. A ten zomrel pred šiestimi rokmi, keď bola ešte malé desaťročné dievčatko. Upokojovala sa len tým, že tento muž nie je v stave, v ktorom by jej mohol ublížiť. Ale aj tak si želala, aby jej rodičia boli nažive. Vtedy by  sa nemusela obávať ničoho, čo príde. 

***

                        Posadila sa na lavici a unavene sa vystrela. Po noci strávenej na tvrdom bola celá stuhnutá a kríže mala boľavé. Cítila sa ako stará žena. Ale nebolo podstatné ako sa cíti ona, musela sa postarať o zraneného muža. S námahou sa posadila, obliekla si tmavozelené šaty a previazala ich koženým opaskom. Vlasy si prečesala prstami, splietla do hrubého vrkoča a na hlavu si uviazala šatku, aby jej kučervé pramienky nepadali do očí. Prešla k mužovi a videla pot na jeho čele. Dotkla sa ho opakom dlane a zistila, že má horúčku.Pery mal suché a popraskané, vlasy spotené a ťažko dýchal. Agnes rýchlo rozkúrila a nad ohnisko postavila kotík s vodou. Ešte že Váh tiekol blízko jej domu a na vodu nemusela chodiť ďaleko. Kým voda zovrela, odviazala mu rany a zistila, že sa škaredo zapálili. Okolie stehov bolo červené a zahnisané. Pretrela ich handričkou, aby ich očistila a až potom na ne naniesla hojivú masť. Pripravila mu odvar na zníženie horúčky a dúfala, že zaberie. 

            Prešlo niekoľko dní a muž sa stále zmietal v horúčke. Niekoľkokrát si myslela, že sa nedožije rána, ale bol silný a zo všetkých síl bojoval o svoj život. Mykal sa a blúznil, Agnes striaslo zdesením, pri každom jeho výkriku.

            „Ján, odpusť...odpusť mi....ja ...ja som mal zomrieť....prečo...Ján...prečo...“ nerozumela tomu čo vraví, tie slová jej nedávali zmysel, ale aj tak v nej vyvolávali zlé pocity. Prišla k nemu a pohladila ho po mokrých vlasoch. Upokojil sa, dych sa mu zmiernil, ale pery sa aj naďalej chveli. Odvar mu dávala plátennou handričkou ako batoľaťu, ale keďže nebol pri vedomí, nemala ho ako prinútiť piť. Vydýchla úľavou, keď konečne po dlhom čase v noci horúčka klesla. Videla ako sa mu do tváre vracia farba, ošetrovala mu rany, ktoré vyzerali zo dňa na deň lepšie, pospevovala si a bola rada, že sa jej podarilo zachrániť niekomu život. Prezrela aj škrabanec na líci. Aj ten bol už takmer zahojený, chrasta onedlho odpadne. Prešla mu po líci prstami, snažila sa odhadnúť, či mu na ňom zostanú jazvy alebo sa úplne zahojí. Vtedy muž otvoril oči. Agnes sa strhla, rýchlo odstúpila a prudko sa nadýchla. Často rozmýšľala ako vyzerajú jeho oči, teraz zistila, že sú orieškovo hnedé a musela priznať, že aj pekné. Muž na ňu udivene pozrel a zachmúril sa. Musel byť zmätený, vzhľadom k tomu, že bol v bezvedomí sedem dní.

            „Ako to, že nie som v pekle? Som predsa mŕtvy, či nie?“  spýtal sa a pokúsil sa zdvihnúť. Agnes ho rýchlo zadržala a uložila ho späť do kožušín.

            „Nie, pane, si živý, aj keď veľa nechýbalo, aby si odišiel...“

            „Živý,pff...“, s námahou odfrkol, „radšej keby si ma už sám Satan vzal!“  povedal a zachmúril sa, keď mu telo ochromila bolesť prúdiaca z ramena.

            Agnes sa prežehnala a odstúpila od lôžka. Otočila sa mu chrbtom a prešla ku kotlíku v ktorom sa varila obilná kaša. Pociťovala rozpaky z jeho prítomnosti. Nevidela ako si ju prezerá.

            „Keď som otvoril oči, uvidel som anjela a myslel som, že sa nado mnou predsa Boh zľutoval a odpustil mi.“  povedal ticho zachrípnutým hlasom, nespúšťajúc oči z drobnej dievčiny.

            Agnes sa začervenala. Ešte nikdy nepočula z mužských úst nijakú lichôtku. Muži sa jej stránili, videli v nej bosorku, a pritom sa len snažila pomáhať ľuďom. Neotočila sa, tvárila sa, že je niečím zamestnaná, ale pritom nedokázala ani odkrojiť chlieb, tak sa jej ruky triasli.

            „Radšej mlč. Ešte celkom nepominulo poblúznenie z horúčky.“ odvetila, ale hlas nedokázala mať taký chladný a ľahostajný ako by si priala. Poslúchol a ona mu nabrala do misky kašu, poliala ju medom a zaniesla mu ju k lôžku. Pomohla mu zdvihnúť sa do polosedu a pod hlavu mu položila niekoľko vankúšov. Chcela ísť nabrať kašu aj sebe, ale on jej odrazu chytil ruku. Bola prekvapená silou, ktorou ju zvrtol k sebe. Oči sa jej rozšírili prekvapením a vyplašene na neho hľadela. Pozrel, na ňu pohľadom prekypujúcim bolesťou, v ktorej sa však ukrývalo  niečo temné , čo Agnes desilo. Tušila, že si prešiel peklom.

            „Povedz, prečo si ma zachránila? Nechcel som žiť, nezaslúžim si to...“ vytisol pomedzi zuby a pevne jej zvieral ruku.

            „Je mojou povinnosťou zachrániť život blížnemu. Každému, či si to už zaslúži alebo nie. A žiť musíš!  Bezohľadu na to aký je život ťažký, aj tak ním musíš prejsť.“