Dotyk ohňa

56.kapitola

Jemne kývol Agnes, aby k nemu pristúpila, ale ona odmietavo pokrútila hlavou s výrazom zdesenia vo veľkých očiach. Ostala by stáť na mieste, keby nebolo Alžbety, ktorá ju postrčila, smerom ku schodom. Váhavo teda vykročila k nemu, stále očarená tým, čo práve videla. Naozaj sa mu to podarilo. Markus bol ľuďmi opätovne uznaný za pána Likavy. Jej syn bude vyrastať v bezpečí a hrdo bude svetu vravieť svoje meno. Pomaly vykročila hore schodmi. Jednou rukou si pridržiavala šaty a v druhej stískala Gabriela. Prv než sa obrátila k ľuďom, venovala Markusovi zúfalý pohľad. Hanbila sa za to, že bude predstavená ako manželka ich pána v takom zúboženom stave. Ale uvedomila si, že on je tiež odetý len v jednoduchej tunike, z ktorej ešte nestihol vyprášiť ani špinu z ciest. Keď sa otočila, zarazila ju výška, z ktorej hľadela na obyvateľov panstva. Nebola zvyknutá stáť ako stredobod pozornosti, hľadiaci na niekoho zvrchu a v tej chvíli sa na ňu upierali desiatky párov očí. Nevedela či je pripravená na ich súhlas alebo nesúhlas, ale Markus sa jej nič nepýtal. Nežne jej chytil ruku a pyšne ju zdvihol do výšky. Povzbudzujúco pritom pohladil opak jej dlane, žmurkol na ňu s úsmevom žiariacom na pekných perách a až potom sa otočil k svojim poddaným.

„Predstavujem vám svoju ženu, Agnes de Liknau, ktorá si zaslúži všetku vašu lásku a úctu. Milujem ju z celého srdca a dúfam, že takisto ju budete zbožňovať i vy. Ak si to nejaká žena zaslúži, tak je to práve ona...." privrával sa im s pýchou, sálajúcou z každej črty tváre a nepostrehol zvláštne výrazy a spokojné úsmevy sprevádzané uznanlivým kývaním hláv. A Agnes, ktorá sa pôvabne červenala, bola zvedavá ako ju prijmú. Celé mesiace ju považovali za jednu z nich a odrazu pred nimi stála ako nová hradná pani. Keď skončil pohliadla na neho spod skromne sklopených mihalníc a usúdila, že sa patrí, aby niečo povedala. Aj keď sa obávala rozrušeného chvenia vlastného hlasu.

„Neviem, čo povedať. Za ten čas, čo som tu strávila, ste ma poznali ako jednu z vás a chcem, aby ste vedeli, že na tom sa nič nemení. Vynasnažím sa, byť tomuto panstvu prínosom, aby ani jeden z vás nespochybňoval voľbu svojho pána. Budem vám vždy na pomoci, či už skoro ráno alebo v neskorú noc. Neodmietnem nikoho, kto poprosí o moju pomoc." milo sa na nich usmiala a oni živo zaburácali, volajúc manželom na slávu. Keď im ukázali Gabriela, malého dediča Likavy, nadšenie ešte väčšmi stúplo. Všetci verili, že Likave svitá na dobré časy. Tomáš s Alžbetou stáli na priedomí svojho domu a opierali sa o drevené zábradlie. Spokojne sa usmievali s dôverou v pekné zajtrajšky. Konečne si budú môcť vychutnávať veselosť dní a tie im dovolia dôjsť na koniec svojej púte s pokojom v duši...

***

„Zavri oči....počkaj...ešte neotváraj...ešte stále nie...aaa...môžeš." Markus kráčal tesne za ňou, rukami jej prikrývajúc oči. Viedol ju hore schodami, dlhou chodbou až k zavretým dverám, kde sa nachádzala spálňa. Agnes načahovala ruky do prázdna v snahe vyhnúť sa neželaným prekážkam a šťastne sa smiala. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude už len tým, že bol pri nej. Zložil ruky z jej tváre a ona pomaly otvorila oči.

„Markus...je nádherná. Už viem, kde si sa mi pred chvíľou stratil."

Dívala sa na priestranú spálňu, ktorá sa topila v záplave svetla sviec. Hneď sa jej zdalo podozrivé, kam sa vyparil v čase, kedy kúpala a kŕmila Gabriela. Zaspal pri Alžbete a ona ho už nechcela rušiť a prenášať do hradu, kam ju chcel Markus neodkladne zaviesť. Obrovská posteľ, ktorej čelo bolo dozaista pýchou majstra rezbára, mala pri tyčiach ťahajúcich sa do výšky, priviazaný belasý baldachýn. Na nej boli povystierané kožušiny a jediný pohľad na ne svedčal o ich dokonalej mäkkosti. Pri neveľkom okne trónila nízka stolička. Pri nohách postele sa nachádzala obrovská truhlica, ktorú zatiaľ nemala čím zaplniť. Chlad kamenných múrov zjemňovali gobelíny vyšívané so ženským vkusom a mužskú prítomnosť potvrdzovali kvalitne kované čepele obrovských obojručných mečov. Agnes bola nadšená z toho miesta, ktoré sa od toho dňa stalo jej domovom i útočiskom. Obrátila sa k Markusovi, ktorý sa usmieval na jeden kútik úst. Postavila sa na špičky a v jemnom bozku sa mu otrela o líce. Odstúpila a chcela si dôkladne poprezerať svoje nové kráľovstvo, ktoré bolo úplne odlišné od všetkého, čo celý svoj doterajší život poznala. On ju však prudko strhol k sebe a znemožnil jej všetky plány, na ktoré zabudla v okamihu, kedy ňou prešla vlna tepla, spôsobená jeho pevným stiskom. Smiech jej stíchol na perách a cítila ako sa pod jeho pohľadom začína topiť sťa meď zajatá v moci ohňa. Na okamih čas zastal, hľadeli si navzájom do očí a vpíjali sa do seba v nekonečne milujúcich pohľadoch. Ich tváre prekonali tú krátku vzdialenosť a roztrasené pery sa spojili v bozku. V lenivom bádaní skúmali každý kúsok svojich pier, tvárí, či tiel. Nevedeli sa nasýtiť pomalých bozkov a nežných pohladení. V objatí mäkkých kožušín sa šťastne smiali, šepkali si slová lásky a tlkot sŕdc, ktorý im pulzoval pod dlaňami bol len zlomkom všetkých pocitov. Markus dýchal vôňu levandule a kamiliek z jej vlasov a nechával si ich padať pomedzi prsty, vychutnávajúc jej prítomnosť a citeľnú horúčavu, ktorou ho hriala. Ponáral sa hlboko do nej, zvieral ju v náručí a cítil jej nedočkavé prsty, ktoré sa mu zarývali do svalov chrbta. Spaľovala ich láska i vášeň, súzvuk tiel i duší, ale aj neskutočná radosť zo znovu nájdeného šťastia.

Už sa brieždilo a sviece stále neúnavne horeli, osvetlujúc muža i ženu, ktorí nemohli zaspať, pretože by tak prišli o vzácne okamihy tichých rozhovorov aj nemých vyznaní, ktoré vyjadrili všetko v dokonalom tichu, narušovanom len ich zrýchleným dychom. Ani keby bdeli celé mesiace, nevynahradilo by im to stratený čas.

Agnes ležala na bruchu a hlavu mala naklonenú nabok smerom k Markusovi, ktorý ležal vedľa nej a podopieral sa o lakeť. Počúval všetky hrôzy, ktoré prežívala a prstom pritom prechádzal po výrazných jazvách, ktoré križovali belostný chrbát. Odhrnul jej z neho vlasy, ktoré síce nedosahovali pôvodnú dĺžku, ale aj napriek tomu boli nádherné a sklonil sa k nej, pobozkajúc každý kúsok zjazvenej kože, ktorá bola doživotnou pamiatkou na ťažko zabudnuteľné chvíle utrpenia. Tú bolesť mohla zmierniť jedine láska a tej príde nepochybne ešte veľa. Len za tento jediný deň ju zahrnul toľkou láskou, akú by jej nebol schopný dať žiadny iný muž. Prevalila sa na bok a on si ju privinul do náručia. Prstami sa dotýkal kučeravých pramienkov jej vlasov a ona sa nechala uspávať tým nádherným pocitom bezpečia. Spánok ich nad ránom konečne zmohol a oni sa poddali snom, v ktorých opäť svietilo slnko a anjel svetla zvíťazil nad trýzniacim démonom tmy...

Tak verím, že šťastné chvíle sa vám čítajú ľahšie :) dúfam, že ich oceníte hlasmi a komentármi :) taktiež ďakujem za každého jedného človiečika, ktorý sa prebojoval cez všetky časti až sem :)