Dotyk ohňa

16.kapitola

„Mali by sme ísť.“ povedal Markus do ticha a vytrhol tým Agnes z krásneho sna, ktorý v tej chvíli prežívala. Prikývla a pomaly sa postavila, oprášiac si pritom šaty, ktoré boli pokryté vrstvou špiny a prachu z dlážky hádam už veky nevyčistenej. Potom sa však zháčila. 
„Cez bránu sa nedostaneme, Markus.“ povedala a ruku mu v mimovoľnom geste položila na predlaktie. 
„Tak prespíme tu.“ povedal, akoby sa nič nedialo. V tme inštinktívne vyhľadal jej prsty a zovrel jej ich v dlani. Obaja pocítili teplo a náboj, ktorý bol tak silný v tom jednoduchom dotyku. Za chrbtom pocítil dvere. 
„Čo je v tej miestnosti?“ vyslal otázku smerom k Agnes a tá pokrčila plecami. Uvedomila si, že ju v tme nevidí a tak odpovedala. 
„Neviem. Tak dobre to tu nepoznám. Ale myslím, že by to mohli byť len nejaké sklady.“ ešte ani nedopovedala a Markus už dvere otváral. Svetlo mesiaca prenikajúce dnu cez úzky oblok, osvetlilo tenký pás podlahy. Miestnosť naozaj slúžila ako sklad. Bola plná vriec a truhlíc najrôznejších veľkostí. Povaľovali sa na podlahe, rozhádzané bez určitého systému alebo zmyslu pre poriadok. Pomaly a opatrne schádzali dole po strmých schodoch. Markus pridržiaval dievčinu, aby nezakopla a nespadla dole. Na poslednom schode však zakopol on, mierne sa zaknísal a Agnes ho pevnejšie zovrela, v snahe zabrániť jeho pádu. Váha jeho tela ju prevážila a obaja pocítili, že padajú. Prekvapene na seba pozreli, s pričinením tmy ani jeden z nich neuvidel strach v očiach toho druhého. Pád netrval dlho, ale nebyť vriec plných múky, tak nedbanlivo umiestnených pod schodmi, škaredo by sa doudierali. Markus sa snažil rukami ochrániť Agnes a tak si ju pevne privinul na hruď. Prvá sa rozosmiala ona. Hlavu mala zaborenú v jeho tunike a tak sa jej smiech neodrážal od stien. Jej smiech bol nákazlivý a za okamih sa rozosmial aj Markus. 
„Pššt. Musíme byť potichu.“ Agnes mu priložila ukazovák na pery, ale sama len ťažko tlmila smiech. Keď jej Markus podoprel bradu prstami a uvidel to krásne, čo sa odrážalo z jej očí vo svetle mesiaca, takmer prestal aj dýchať. Jemne ju od seba odstrčil a s námahou sa postavil z vriec. 
„Myslím, že sa tu bude dať príjemne prespať.“ prehodil keď sa rozhliadol okolo. Jeho oči si už privykli na tmu a jasne rozoznávali všetky predmety v miestnosti. V duchu ďakoval za jasnú noc. 
„Príjemne? Je tu chladno a dlážka je kamenná.“ ticho zaprotestovala Agnes. 
„Ale si tu ty. Aj na ostrom kamení by som sa cítil príjemne.“ usmial sa, ale jeho tón bol vážny, bez štipky irónie. Agnes odvrátila tvár, aj keď červeň na jej lícach nemohol vidieť, ona cítila, že ju celú spaľuje rumenec. Videla ako Markus podišiel do rohu miestnosti a na zem rozprestrel svoj obrovský plášť. Nohou pritom zavadil o malú truhličku. Kľakol si a otvoril ju. Agnes začula ako sa víťazoslávne zasmial a o chvíľu miestnosť ožiarilo svetlo sviečky. Bolo slabučké, ale predsa dodávalo miestnosti pocit tepla a útulna. Tajne dúfala, že si svetlo nikto nevšimne. 
„Posteľ v tvojej komnate je pripravená len pre teba, moja krásna princezná.“ Markus sa uklonil a gestom naznačil, aby si sadla na plášť. Agnes sa usmiala, v lícach ešte stále cítila horúčavu. Odviazala si šnúrky plášťa a podala ho Markusovi. Usadila sa na zemi a pozorovala ako sa usádza aj on. Opäť sa nemohol vynadívať na to, ako jej vlasy horia vo svetle ohňa. Zdvihol ruku a jemne po nich prešiel. Kĺzali sa mu pomedzi prsty až nakoniec v dlani držal len jedinú drobnú kučeru. Nerozmýšľal nad tým čo robí, len si ju pritisol k perám a vdychoval jej vôňu, potom ju pustil a ona sa stratila medzi ostatnými. Agnes naňho nepozerala. Pohľad mala sklopený na svoje ruky, zložené v lone a dlhé mihalnice zanechávali tmavý tieň na jej lícach. Nahol sa a na čelo jej vtisol jemný bozk. Keď sa odtiahol, uzrel jej oči, ktoré už neboli sklopené, ale skúmali jeho tvár. Pohľad jeho orieškových očí mal plný nehy a pramienky vlasov, ktoré sa mu uvoľnili spod koženej šnúrky, ktorou ich mal vzadu zviazané, mu padali do tváre. Usmieval sa. Zdvihla ruku a prešla mu ňou po líci. Cítila drsnosť strniska, ktoré mu pokrývalo sánku. Jemne ju chytil za plecia a uložil ju na plášť. Držala sa jeho pliec a on sa oprel na lakťoch, aby jej videl do tváre. Rukou jej prešiel po tvári. Pohladil jej pekne klenuté obočie a nos, ktorý pripomínal guľôčku, v dotyku jej zastavil na perách, pekne krojených a ružových a vzápätí sa k nej sklonil v bozku. Objala ho a zavrela oči. Chcela vedieť aký je to pocit, byť niekým ľúbená a zbožňovaná. Odtiahol sa a ona otvorila oči. Díval sa na ňu a keď sa usmiala, opätoval jej úsmev a ľahol si vedľa nej. Obajal ju okolo pliec a ona mu hlavou spočinula na hrudi. 
Keď pozeral na temeno jej hlavy, musel ju pohladiť. Zdala sa mu taká krehká. Počul, že jej dych sa spomalil. Zaspala. On ešte dlho hľadel do stropu, ktorého kamennú klenbu zdobili fresky tieňov. 
Strážnik pohľadom prechádzal hrad. Všetky okná boli tmavé a ak aj zazrel slabý mihot svetla za oknom skladu, nepovažoval za potrebné nejak sa nad tým pozastavovať. Zavrel sa do strážnice a zaspal. 

Svieca pomaly dohorela a skončila svoju púť. Markusove oči sa zavreli, no ešte pred tým, ako celkom upadol do ríše snov, pery sa mu chveli, keď potichúčky vravel slová, ktoré Agnes aj tak už nepočula. 
„Vždy ťa ochránim, moja krásna. Nikdy ťa už nepustím z bezpečia svojho náručia.“