Dotyk ohňa

43.kapitola

Kat zastavil pre domom, ktorý mal svoje najlepšie roky za sebou. Steny z dreva, ktoré už poznačil plynúci čas a slamená strecha, ktorá kde tu mala trhliny, cez ktoré počas dažďov nepochybne pretekala voda, pôsobili smutne. Nebol to najzúboženejší dom v dedinke, ale nedal sa porovnať s novými drevenými domami, ktoré ešte voňali novotou a lesom alebo kamennými usadlosťami, ktoré boli pýchou vlastniacich rodín.

Dedinka bola drobná a keď k nej prišiel, všetci boli ešte v bezpečí svojich útočísk. Až keď zoskočil z voza, všimol si niekoľko zvedavých hláv, ktoré vykúkali spoza dverí. Nevenoval im pozornosť, len podišiel k vrecu, kde bola schovaná Agnes a tak, akoby skladal obyčajné zbožie ju stiahol na zem. Nehýbala sa a tak bol presvedčený, že spí. S ľahkosťou si ju prehodil cez plece a vošiel do chalupy. Dom bol osvetlený len jedinou sviečkou, čo miestnosti dodávala tajomnosť. Bola v ňom len posteľ, ohnisko a stôl s dvoma stolčekmi. Za stolom sedela postaršia žena a hneď ako uvidela prichádzajúceho, vyskočila a pohla sa k nim.

„Doniesol som vám zverenku." povedal a položil vrece na zem. Kľakol si k nej a pomaly odhalil schúlené dievčenské telo v špinavom vreci. Žena sa na to zhrozene pozrela. Dievčaťu naviac musela byť zima, pretože malo oblečenú len košeľu a rána už v sebe niesli stopu chladnej jesene.

„Mohli ste byť zhovievavejší." zamrmlala nesúhlasne žena, ale nechcela dávať najavo príliš svoju nevôľu. Zázrak bol, že vôbec žila. „Položte ju na postel prosím." vráskavou rukou ukázala k posteli s rozostlatými perinami. Kým ju kat položil na pripravené lôžko, žena zdvihla zo zeme vrece, v ktorom bolo dievča schované a hodila ho do ohňa. Obrátila sa a zbadala, že kat je už na odchode.

„Iste vám bude vďačná za život." povedal a na tvári sa mu mihol úsmev. Žena sa taktiež usmiala.

„Myslím, že bude vďačná aj vám." povedala a pohľadom ho vyprevadila z dverí. Osameli a ona sa pobrala prezrieť si dievča. Keď sa miestnosť dostatočne vykúrila, nadvihla ju, aby jej mohla cez hlavu prevliecť košeľu. Pri ľahkom dotyku chrbta však dievča bolestne zastonalo, a tak ho opäť uložila do perín. Vzala zo stola nôž a košeľu vpredu rozrezala. Vyzliekla jej ju a hodila do ohňa, ktorý ju okamžite obdaril priazňou svojich plameňov. Vrátila sa k posteli a zvraštila obočie pri pohľade na vychudnuté dievčenské telo, nezdravej popolavej farby. Nenašla žiadne stopy po zraneniach a tak ju prevalila na brucho. Vtedy sa jej naskytol pohľad na jej zúbožený chrbát. Rany, ktoré sa tiahli naprieč ním boli otvorené a škaredo zahnisané. Ak aj boli čistené, neprinieslo to žiaden účinok. Oči jej padli aj na popáleninu, ktorá jej celkom spustošila kožu a mäso. Viac nezniesla tento obraz a odvrátila tvár. Ak jej rany okamžite neošetrí, jej záchrana bola len odložením smrti, ktorá si ju aj tak nepochybne vezme. V okamihu mala prichystané všetky veci, ktoré potrebovala na jej ošetrenie. Nebola zbehlá v liečiteľstve, ale mala v sebe presvedčenie, že rany ošetriť dokáže. Najskôr jej chrbát vyčistila, čím zmyla hnis a nečistotu. Kusy plátna namočila do odvaru z kostihoja a priložila ich na rany a popáleninu. V pravidelných intervaloch jej ich menila, pričom nezabúdala ani na zrážanie horúčky. Tá však nechcela klesnúť a dievča, zomieralo smädom. Po niekoľkých dňoch sa rany začali hojiť, hnisanie ustalo, ale horúčka stále kvárila jej zúbožené telo. Tvár mala bledú a ryšavé vlasy akoby stratili živosť a lesk. Nebyť tichého dychu a nepatrného nadvihovania hrude, človek by si pomyslel, že už nie je na onom svete. Len žena, ktorá prisľúbila, že ju zachráni sa nevzdávala a celou dušou verila, že jej nie je súdené zomrieť. V čase, kedy rany začali po okrajoch zasychať, naniesla na ne šťavu z lastovičníka a potrela ich masťou z nechtíka. Aj horúčka klesla a jej dych sa stal počuteľnejším. Ženu potešilo, keď sa na ňu pri nanášaní chladivého obkladu na jej líca, uprel pohľad zelených očí.

„Vitaj, vo svete živých." povedala žena a venovala jej prívetivý úsmev. Okolo očí sa jej vytvorili vejáriky vrások a aj keď mala zjav dobrého človeka, Agnes sa na ňu zmätene pozrela. Udalosti, v jej pamäti sa zlievali do jednej a nevedela sa rozpamätať, čo sa s ňou stalo. Nevedela, kde je, čo sa s ňou stalo a dokonca si ani nevedela spomenúť na svoje meno.

„Markus...Gabriel..." pošepkala, ale sama nevedela koho mená vyslovila. Bolo to však jediné čo jej driemalo v hlave, aj keď k nim jasne nevedela priradiť tváre. Možno sú to jej bratia, možno jej láska.Zvraštila čelo v snahe rozpamätať sa, ale nevedela preniknúť cez závoj tmy, ktorý odostieral jej myseľ.

„Upokoj sa. Všetko bude v poriadku." pohladila ju po tvári žena, keď zbadala paniku v zelených očiach. „Čoskoro si na všetko spomenieš."

V čase, kedy Agnes otvorila oči a zasadila tak jasnú porážku chamtivej smrti, v Trenčíne postupne utíchalo vzrušenie z popravy. Len kôpka popola, ktorú vietor ešte celkom nerozniesol po poliach a lúkach, zostala pred bránou, ako výstraha a pripomínala, čo sa odohralo. K miestu, tak ako každý deň prišiel muž s plačúcim dieťaťom v náručí, stál nad nedôstojným miestom posledného odpočinku svojej ženy a na dieťa zabalené v zavinovačke z hrubej vlny stekali potoky jeho žiaľu. Už päť dní bola Agnes pre ľudí mŕtva.