Dotyk ohňa

59.kapitola

„Markus de Liknau s manželkou!" hrubá ozdobná palica vyvolávača udrela o kamennú zem a výrazný hlas sa rozniesol obrovskou dvoranou.

Pomaly kráčali pomedzi rady udivených dvoranov, ktorí nešetrili hlasným híkaním a hranými vzdychmi. Dámy v naškrobených vysokých heninoch sa ovievali jemnými obrúskami a ťažké šperky visiace na bielych hrdlách ich div nestiahli k zemi. Akokoľvek jasne sa jagali, Agnesina čistá krása všetky prevýšila. V šatách farby nočnej oblohy vynikli medené vlasy , ktoré neboli pokryté čepcom, ale ozdobené stuhou s drobnými perličkami jej voľne padali na chrbát. Každým krokom, ktorý ich približoval ku kráľovskému páru sa väčšmi triasla. Nepostrehla obdivné pohľady mužov, ktorí vraveli o krásnej dáme a ani len netušili o jej nízkom pôvode. Prikročili k vyvýšenému stupienku. Kráľ s kráľovnou sedeli za stolom, kde okrem nich večeralo len niekoľko vysoko postavených hodnostárov. Kráľovná sa neubránila prekvapeniu a prudko sa postavila. Kráľ chytil jej drobnú ruku a stiahol ju späť na stoličku. Také správanie nebolo vhodné a on ho pri svojom stole nemienil akceptovať.

Obaja pokľakli a ža vtedy sa Barbora mohla zdvihnúť a podísť k nim.

„Vítame vás na našom dvore!" povedala zdvorilým hlasom, ale pohľad upierala na Agnes, o ktorej netušila, či je ešte niekedy uvidí. A ona odrazu kľačala pred ňou, krásna a nikým nezlomená. Ruky jej položila na plecia, aby jej pomohla postaviť sa. Potom kývla aj na jej manžela a srdečne ich pozvala k stolu, kde vzdali úctu kráľovi a zasadli po kráľovninej pravici.

Pochutnali si na mnohých chodoch. Znamenité pečené kačice, diviaky, prepelice, či bažanty sa zlatisto leskli. Drobné koláčiky zas ulahodili aj tomu najmaškrtnejšiemu ženskému jazýčku. Agnes si vzala kúsok bažantích pŕs a tiež pečienku s chlebom a bylinkami. Na záver ochutnala aj krehký koláčik, voňajúci ružovým olejom.

„Musíme sa pozhovárať." pošepla jej do ucha kráľovná a Agnes len jemne prikývla. Barbora sa nahla ku kráľovi. Niečo mu dlho šepotala do ucha a on napokon prikývol. Vstala a on si jej ruku pritiahol k perám.

„Dobrú noc, moja drahá manželka." povedal prívetivým hlasom a pery sa mu zvlnili v úsmeve.

„Madame de Liknau ma odprevadí." oznámila prítomným a tí sa jej s úctou poklonili, skláňajúc hlavy až k zemi. Barbora vypochodovala zo siene. Agnes ju nasledovala. Nechala sa viesť dlhou arkádovou chodbou až k dverám, ktoré Barbora otvorila a pozvala ju dnu.

Kráľovská komnata bola veľkolepá. Obrovská posteľ, v ktorej by sa vyspalo aj desať detí, trónila na stupienku, ku ktorému viedli krátke schody. Ony sa však usadili vo výklenku blízko krbu. Barbora neváhala a spontánne objala svoju priateľku. Agnes pocítila slzy, ktoré zmáčali lem výstrihu a jej tiež vypadli tie slané stopy dojatia.

„Vaše veličenstvo, ak niekomu vďačím za život, potom ste to práve vy... Nebyť vás a vašej veľkorysosti, nemala by som možnosť vychovať svojho syna." Agnes vzala jej dlaň a na rodový prsteň jej vtisla vďačný bozk. Svojej záchrankyni, ktorá jej dala novú nádej.Nový život.

„Spravila som to rada a zopakovala by som to aj tisíckrát. Jeden múdry človek, povedal isté slová. Cuinam rei vivere homó, si nonfacere mundus melior... Vieš, čo to znamená?" spýtavo sa pozrela na Agnes. Tá pokrútila hlavou. Latinčinu ovládala pokiaľ šlo o bylinky, ale nemohla sa popýšiť žiadnym majstrovstvom.

„Načo je človek, keď nerobí svet lepším...." preložila Barbora a priateľsky sa usmiala. Agnes si tie slová v duchu opakovala. Chcela si ich vryť do pamäte, pretože v nej vzbudili silné dojmy. „Nechcem, aby si odišla..." zakvílila Barbora, „Len keď si na to pomyslím, opäť mi je smutno."