Dotyk ohňa

39.kapitola

Agnes ležala na bruchu a chlad sálajúci zo zeme vôbec nevnímala. Bolesť, ktorá sa jej šírila z chrbta do celého tela zahmlievala takmer všetky myšlienky. Zdalo sa jej, že už na zemi leží celú večnosť, namiesto niekoľkých hodín. Od skončenia výsluchu sa skoro vôbec nehýbala, aby ešte viac nejatrila bolestivé rany. Chcela vstať a prejsť k miske s vodou, pretože pocítila smäd, ktorý so sebou niesla prichádzajúca horúčka, ale nezmohla sa ani na nepatrný pohyb. V mysli sa jej vybavili spomienky na uplynulé ráno, kedy sa dvere jej cely otvorili a na prahu zastala usmievajúca sa postava Adama Veniasa.

„Ako sa ti premýšľalo?" spýtal sa jej v očakávaní tichej odpovede pokorenej obete. Agnes však zaťato tvrdila svoju pravdu. Nemienila sa, len tak vzoprieť presvedčeniu o svojej nevine. Kráčala by tak sama proti sebe. Adamov úsmev sa zmenil na krutý úškľabok. Prudko ju vytiahol na nohy a aj napriek jej zúfalým protestom ju ťahal do mučiarne, kde ich už očakával majster svojho remesla. Adam ju posotil smerom ku katovi, ktorému tvár halila červená kapucňa. Dopadla do jeho náručia ako kus handry. Zvrtol ju smerom k stene a ruky jej upevnil nad hlavu do železných okov. Roztriasla sa strachom, čo bude nasledovať, nehodlala sa však len tak podriadiť.

„Opäť sa ťa pýtam, miešala si liečivá za pomoci nečistých síl?" doprial jej ešte poslednú šancu na zmenu postoja, no jej odpoveď bola záporná.

„Svoje lieky som vždy poctivo vyrábala. Nikdy som sa neznížila na nečestnú úroveň prizvať čokoľvek nečisté na pomoc." vyhlásila a zavrela oči, v očakávaní príchodu bolesti. Nič sa však nedialo. Adam sa k nej priblížil zozadu a rukou ju potiahol za zachlpené vlasy.

„Ako vyzeral diabol, čo ti pomáhal?" zasyčal jej do ucha a ona sa na neho uprene zadívala.

„Ako môžem opísať niekoho, koho som nikdy nevidela?" spýtala sa nechápavo a netušila, čím ten človek rozmýšľa, pretože hlavu a nebodaj zdravý rozum nepoužil. Prv než odstúpil, mykol jej hlavou a ona prekvapená prudkým pohybom, nestihla zabrániť nárazu s múrom. Privrela oči, omráčená bolesťou a pocítila, že z rozrazeného obočia sa jej pustila krv.

„Teda, nehodláš sa priznať." Bolo to skôr konštatovanie ako otázka , pretože vopred tušil odpoveď.

„Nie je k čomu!" skríkla a prsty zovrela v päste, až jej celkom zbeleli hánky. Stisla pery a tuho zavrela oči, v snahe pripraviť sa na bolesť. Nevedela, kto z nich k nej pristúpil, aby rozdrapil špinavé šaty a odhalil tak belostný chrbát. Vzápätí jej však naň dopadli prvé údery korbáča. Spod tuho zavretých viečok jej vytiekli prvé slzy, ale do pier si hrýzla, aby jej z nich neunikli bolestné výkriky. Chrbát ju pálil čoraz viac každým ďalším úderom, až pocítila teplé pramienky, ktoré si razili cestu až k pásu a tam sa vpíjali do zdrapov látky kedysi pekných šiat.

Adam sa rozhodol ukončiť jej trápenie a zastavil katovu ruku v náprahu pred ďalším úderom. Pristúpil k nej a zotrel tečúcu kvapku krvi z jej chrbta. Sykla od bolesti, keď sa dotkol otvorených rán.

„Zmenila si názor?" spýtal sa ľahostajne, nespúšťajúc oči z kvapky na svojom ukazováku. Napokon ju utrel do čierneho plášťa.

„Nezmením názor. Som nevinná a za tým si stojím!" skríkla pomedzi vzlyky, čím spustila novú búrku úderov. Už nedržala na povrch sa derúce výkriky. Kričala, čo jej hrdlo stačilo, ale jej trýznitelia boli voči tomu hluchí. Keď sa jej bolesť zdala neznesiteľná, upadla do mdlôb, z ktorých ju prebral dotyk žeravého železa na boku. Zacítila pach vlastného spáleného mäsa a tá neznesiteľná bolesť prenikla do každučkej časti jej biedneho tela.

„Priznávam sa....Priznááávam!" skríkla a vtedy mučenie ustalo. Adam ju chytil za bradu a otočil jej týraním skrivenú tvár k sebe.

„K čomu sa priznávaš?" spýtal sa pomaly, vychutnávajúc každé slovo na jazyku.

„Ku všetkému..." zašepotala sotva počuteľne, prv než sa stratila v nekonečných tmách. Netušila, čo sa s ňou dialo. Prebrala sa až na dlážke svojej cely. Odkedy otvorila oči, nedokázala sa pohnúť. Akýkoľvek pohyb jej spôsoboval neznesiteľné bolesti. Neprišiel nikto, kto by jej priložil čo i len studený obklad na páliace rany. Oči sa jej opäť zavreli. Pery sa jej chveli a pomedzi ne prechádzali ľudským uchom nepočuteľné slová modlitby, spojené s prosbami o čo najrýchlejšiu smrť. Vo chvíli, kedy sa chystala upadnúť do spánku s nádejou na jeho večné trvanie, sa dvere cely otvorili a opäť potichu zavreli. Vyčerpanými očami pozrela na siluetu postavy, ktorá sa k nej blížila a z oka, ktoré opuchalo v dôsledku úderu o múr sa vykotúľala osamelá slza...

Takže rada by som vedela aké sú vaše tipy :) Kto si myslíte, že vošiel do Agnesinej cely? Každopádne všetky vote či komentáre mi urobia obrovskú radosť :)