Dotyk ohňa

34.kapitola

Kým prišli domov mierne sa upokojila. Nebola to prvá vidina, ktorá ju v jej živote zasiahla. Ani tejto nemohla prikladať nejaký dôležitý význam. Prezliekla Gabriela do teplých šatôčiek a nakŕmila ho, pretože začínal byť nespokojný. Od rána ho nemala kde nakojiť a teraz jej zaspal priamo počas kŕmenia. Určite ho zmohlo vzrušenie dnešného dňa.  Opatrne ho uložila do kolísky v snahe neprerušiť jeho spánok. Markus sa zatiaľ snažil vyčarovať v kuchyni niečo jedlé. Agnes bola unesená touto dokonalou rodinnou idylkou. No ako sa ukázalo, nič dokonalé netrvá večne. Silné trieskanie na dvere vytrhlo Gabriela z ríše snov a srdcervúco sa rozplakal. Agnes sa vydesene trhla a Markus zastavil uprostred činnosti. Nikto k nim predsa nechodil. Odsunul svoju ženu bokom a sám sa pobral k dverám zistiť, kto je tým hlučným návštevníkom. Otvoril dvere a stretol sa s pohľadom uslzenej ženy.

            „Kde je Agnes?" vyhŕkla miesto pozdravu a roztrasenými rukami zvierala okraj dotrhanej zástery. Agnes sa prešuchla okolo Markusa a zahľadela sa na zúfalú ženu. Spoznala v nej Júliu. Tak dlho ju nevidela a teraz jej pripadala zmenená na nepoznanie.

            „Čo sa deje, Júlia?" spýtala sa a na čele sa jej objavila ustarostená vráska.

            „Môj muž...on...spadol zo stromu." vytisla zo seba s námahou. Slzy jej máčali celú tvár a ona si ich nedbalo utrela do špinavého rukáva.

            „Má niečo zlomené?" spýtala sa Agnes a poslala Markusa, aby jej priniesol jej košík, ktorý nosila k pacientom.

            „On spadol na kôl v plote." slzenie sa zmenilo v hlasný hysterický plač a Agnes vedela, že takýto pád nemohol pre Júlinho starého manžela znamenať nič dobré.

            „Volala si lekára?" spýtala sa a v rýchlej chôdzi ťahala Júliu za rukáv, smerom k ich statku. Júlia záporne  zavrtela hlavou, pričom jej z hlavy spadol sivý čepiec a odhalil tak vlasy popretkávané šedinami, ktoré hrebeň pravdepodobne ani nepoznali.

            „Ponáhľala som sa rovno za tebou." povedala a vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla pomaly ustávali.

            „Vieš čo o mne vravia. Mala si ísť po doktora." namietla Agnes, ale nemala by to srdce otočiť sa a odmietnuť pomoc tejto zúboženej žene, ktorej muž mohol byť už v tejto chvíli na pravde Božej.

            „Je mi jedno čo o tebe vravia. Či je to pravda alebo nie, verím, že ho zachrániš. Aj keby ti v tom mal pomáhať sám..." Agnes ju ostro okríkla, aby jej zabránila čo i len vypustiť z úst to slovo.

            „Nie je čas na reči. Každou chvíľou môže byť neskoro." povedala a dala sa do behu. Nechcela počuť nič. Teda aj Júlia sa s tou myšlienkou pohrávala. Dorazili na statok, na ktorom vládol úplný zmätok. Všetci gazdovi pomocníci podľahli panike a vôbec svojmu pánovi nepomáhali. Prikázala Júlii, aby ich zahriakla a ona sama sa vydala k miestu, kde pod stromom ležalo nevládne telo starého muža. Kôl, na ktorý sa napichol bol ulomený v jeho vnútri. Pri pohľade na neho by slabšiu povahu obchádzali mdloby.

            „Poďte sem! Rýchlo! Musíme ho odniesť dovnútra." zakričala na pomocníkov, ktorí ju prekvapivo poslúchli a prišli jej na pomoc.  Jeden chytil gazdu pod pazuchami a druhý za členky, ale len čo ho zdvihli zo zeme, muž začal stonať od bolesti. Kým ho preniesli k posteli, opäť upadol do bezvedomia. Na postel prestrela kusy plátna, ale tie okamžite presiakli krvou.  Priložila mu obväzy na chrbát, kadiaľ do tela vnikal kôl. Musela aspoň na chvíľu pozastaviť krvácanie, aby mohla všetku nečistotu z rany odstrániť. Krv sa však rinula potokmi a ona sa rozhodla konať. Pomocníkov si ponechala a prikázala im, aby muža silno pritlačili k posteli. Na stolíku vedľa seba mala položené čisté obväzy a nástroje na vypaľovanie rán. Keď chcela pohnúť kolom smerom von, cítila, že je niekde zháčaný. S najväčšou pravdepodobnosťou bol zlomený aj niekde v tele. Nedbala na to a snažila sa ho vytiahnuť von. Po niekoľkých bolestivých výkrikoch muž opäť stratil vedomie. Nakoniec sa jej ho podarilo vytrhnúť, ale spúšť plná triesok, ktoré zostali v jeho útrobách dozaista spôsobia infekciu. Vytiahnutím dreva sa krvácanie znásobilo a Agnes, aj keď sa snažila ako vedela, nedokázala ho zastaviť. Muž pomaly bledol a smrť prichádzala k posteli čoraz bližšie každou kvapkou, ktorá sa vsakovala do postelnej plachty. Keby aj ranu zašila, podľahol by vnútornému krvácaniu a kôl nanešťastie dotrhal slezinu a črevá. Zostala pri ňom, keď mu telom začali lomcovať silné kŕče. Umieral v neznesiteľných bolestiach a v poslednom najsilnejšom kŕči sa mu vypäla hruď. Dušu odovzdal Pánovi, nikto ho už nebude súdiť, za jeho lakomstvo a hrdosť. Čaká ho jediný súd. Ten posledný. Agnes sa postavila nad mŕtve telo a zatlačila oči, ktoré sa v poslednej chvíli boja otvorili. Prikryla ho plachtou, aby sa jeho žene nenaskytol desivý pohľad na mužove vnútornosti. Vyšla z miestnosti a keby videla svoj obraz, naľakala by sa seba samej. Krv z tváre jej zmizla a ruky sa jej triasli. Nebolo to prvýkrát, čo videla umierať človeka, stalo sa to však v časoch, kedy v tom nikto nevidel nič zvláštne a špinavé.

            Júlia, ktorá sedela na stoličke sa prudko postavila. V tvári mala vpísané zúfalstvo. Stratou manžela príde o všetko, bude z nej obyčajná žobráčka, prosiaca o kúsok suchej kôrky.

            „Zachránila si ho..." v očiach, planúcich šialenstvom sa objavil záblesk radosti. Chytila Agnes za ruky a pritisla si ich k suchým dopraskaným perám. „Ďakujem, čo by som bola bez neho?" zasmiala sa škrekľavo. „Môžme ísť za ním? Určite vysmädol." z úst jej plynuli slová, ktoré vyznievali zmätene a Agnes prebleslo hlavou, že z jeho stavu musela cítiť rýchlu smrť. Preto sa jej rozum zastrel šialenstvom. Agnes ňou prudko zatriasla, v snahe vrátiť ju do prítomnosti, postaviť ju zoči voči krutej skutočnosti.

            „Tvoj muž je mŕtvy, Júlia. Krvácanie sa nedalo zastaviť..." chcela jej to vysvetliť, aby pochopila, že rýchla smrť pre neho bola vlastne vykúpením. Inak by sa celé dni umáral v bolestiach a hrozných mukách, kým by napokon umrel na horúčku. Ale Júlia jej nedala príležitosť na akékoľvek vysvetľovanie. Vrhla sa na ňu, nechty zatnúc do Agnesiných líc. Agnes s ňou bojovala, cítila teplú lepkavú krv, ktorá jej stekala po tvári. Napokon ju od seba odtisla, ale Júlia sa celkom pominula na rozume. Rev, ktorý vychádzal z jej hrdla sa podobal skôr zvieraťu než človeku. Medzi divým vreskotom sa však dali jasne rozoznať slová prekliatia a usvedčenia:

            „To ty! Bosorka! Dohodla si sa so Satanom. To kvôli nemu si ho zabila! Nech si prekliata a tvoje telo nech spália plamene. Svetské aj pekelné!"

            Agnes plná zúfalstva zabudla aj dýchať. Pozviechala sa zo zeme a čo jej sily stačili, utekala domov. Nemala nikomu pomáhať. Mala ostať doma. S Markusom a Gabrielom. Ľudia to nenechajú utíchnuť. Naozaj ju čaká peklo ? Je skutočne prekliata? Cez slzy nevidela cestu, stekali jej po lícach a miešali sa s krvou, ktorá vytekala zo škrabancov po dlhých nechtoch. V okamihu, kedy padla do Markusovho ochranného náručia, sa  poddala  prívalu hlasného plaču, ktorý vzápätí vystriedala utišujúca temnota.