Dotyk ohňa

26.kapitola

Bolo to zdesenie a nefalšovaný strach, ktorý pocítila ako prvý. Nevedela čo robiť, nemala pri sebe matku, ktorá by jej podala pomocnú ruku a povedala, že všetko bude dobré.. Nevoľnosti pomaly ustali, ale z času načas sa jej žalúdok vzbúril. Prvý sneh ju uväznil v chalupe a tam mala množstvo času na rozmýšľanie. Mohla plne spracovať skutočnosť, pred ktorou už dlhšie nemohla zatvárať oči, pretože sa stávala viditeľnou. Čaká dieťa. Prešla ňou vlna očakávania, keď sa zahľadela na svoje bruško, ktoré pod vrstvou hrubých šiat z vlny nebolo vidieť, ale tenká plátenná košielka ho neskryla. Neodolala a pohladila ho dlaňou. Predstavila si ako asi vyzerá. Muselo byť veľmi maličké, ale bola si istá, že už teraz je neuveriteľne krásne. Nevedela sa dočkať chvíle, kedy to povie Markusovi. Určite bude šťastný. Budú mať predsa bábätko, ktoré rozjasní tichý dom väčšou žiarou, akej bolo schopné pálivé slnko uprostred leta. Spomienka na Markusa ju pichla pri srdci. Nebude vidieť ako sa mení, nepocíti s ňou prvé pohyby bábätka, no vzápätí si uvedomila, že je nepravdepodobné, že muži podobné veci cítia tak ako ženy. Možno nechce vidieť to ako sa každým dňom zväčšuje, to ako sa ledva bude stavať na nohy a  aká bude opuchnutá. Ale možno je iný. Predsa mu na nej záleží, aj keď sa poznajú taký krátky čas.

            Aj napriek tehotenstvu však nezostala v nečinnosti. Pripravovala liečivá a navštevovala pacientov, tak ako dovtedy. Vôbec nemyslela na to, že by sa mala šetriť. Dokonca šla aj keď ju privolali k pôrodu, neuvedomiac si, že pohľad na rodiacu ženu jej nemusí byť príjemný. Keď zbadala  toľkú krv stratila vedomie a namiesto jednej rodičky, ratovali až dve ženy. Agnes čoskoro prišla k sebe, ale rodiacej Lucii nebolo pomoci. Bola vyčerpaná a krátko po pôrode odišla na večnosť. Zanechala bábätko spolu s ďalšími siedmimi deťmi úbohému manželovi, ktorý bol sotva schopný postarať sa o jedno dieťa, nieto ešte o osem. Vtedy si Agnes uvedomila, akú príťaž by Markusovi zanechala. Nedokázal by sa postarať o dieťa. A možno mu krivdí. Bol predsa taký nežný a pozorný.Snažila sa čo najrýchlejšie zbaviť čiernych myšlienok, ktoré jej pripomenuli aký krehký je ľudský život a aká vysoká je smrteľnosť ľudí. Podvedome spočinula dlaňou na brušku a odpila si s bylinkového čaju, ktorý si pripravila. Mal jej upokojiť citlivý žalúdok a svoj účel aj spĺňal. Cítila by sa skvele, keby ju stále nezaplavovali myšlienky na budúcnosť. Netušila ani to, ako to príjmu ľudia. Budú na ňu pozerať ako na nečistú, veď nosiť pod srdcom dieťa mimo manželského zväzku sa považovalo za veľký hriech. Jedinou útechou bolo, že z mesta ju vyhnať nemohli, pretože aj tak v ňom nebývala. A naviac, nebola jedinou ženou, ktorá sa ocitla v podobnej situácii. A ona z nej predsa mala východisko. Po Markusovom príchode sa vezmú, dieťa sa narodí do rodiny a bude prijaté so všetkou láskou svojich rodičov. Myšlienka na svadbu v nej zdvihla vlnu tepla a radosti. Prešla k drevenej truhlici, tróniacej neďaleko postele a nadvihla jej masívne veko. Rukou odsúvala oblečenie a predmety po rodičoch, ktoré v nej boli uložené a zo samého dna vytiahla šaty z nebesky modrého jemného plátna. Dostala ich do výbavy, keď bola malá a vtedy ju podobné veci nezaujímali. Teraz ocenila matkinu prácu, ktorú ona po večeroch dokončí a zveľadí. Vybrala košíček nití a prešla k stolu so šatami v rukách. Pohodlne sa usadila, tak, aby svetlo ohňa dopadalo na látku. Cez uško ihly prestokla tmavomodrú niť a na okamih privrela oči, aby si predstavila spleť ornamentov, ktoré zveční na šatách. Dala sa do práce.  Zručne obšívala výstrih a stehy kládla usporiadane a s citom. Aspoň si prácou vyplní osamelé večery. A skráti tak čas do príchodu otca svojho dieťatka.