Dotyk ohňa

51.kapitola

Vo chvíli, kedy zazneli tie slová, čas v miestnosti sa zastavil. Dych sa stíšil a tváre skameneli. Akoby boli kliatbou, ktorá prenikla do ich duší, v ktorých už svetielko nádeje dávno vyhaslo. Mihotajúci odraz sviec len zdôraznil ich meravosť. Agnes naďalej stála, vzpriamená a hrdá, ale jej ruky sa postupne začínali triasť, z obáv o nasledujúci vývoj udalostí. Tomáš prehovoril prvý:

„Je to naozaj pravda?" zašepkal sotva počuteľne a zviezol sa späť na lavicu. Hľadel do plameňa sviece, neschopný uveriť, že ten, ktoré ho už dávno oplakali, je živý.

„Nie je dôvod, aby som vám klamala. Mám vás rada." povedala úprimne a tiež si sadla. Napokon, akoby chcela uviesť veci na pravú mieru, dodala, „A Markusa milujem celým srdcom i dušou. Vďaka nemu viem, že život v samote nie je životom a láska je to najkrajšie, čo človek môže získať. Markus do môjho života vniesol svetlo aj počas zamračených dní, keď som bola nešťastná objal ma a odrazu sa mi nič nezdalo také zlé a .... keď som ho videla naposledy, bola som si istá, že ani v tých najvzdialenejších kútoch sveta by som nenašla lepšieho otca pre svojho syna..." Agnes sa usmievala, v mysli sa jej jasne premietali spomienky, útržky krásnych chvíľ, v ktorých si priala, aby trvali navždy. Z očí sa jej rinuli prúdy sĺz, keď k nej podišla Alžbeta a objala ju okolo pliec. Tiež sa nebránila slzám, bolo to zbytočné. Markus si vybral najlepšie ako mohol. Vybral si dievča, ktoré bolo plné života a zároveň ženu, ktorá neváhala opustiť svoje dieťa, aby očistila jeho meno.

Agnes im ešte v ten večer vyrozprávala celý príbeh, ktorý sa začal vo chvíli, kedy spod vlčieho tela oslobodila zraneného muža. Nevynechala nič a pri spomienkach na bolesť, ktorú zanechávali údery korbáča sa chvela strachom. Keď im vyrozprávala celý príbeh o spojení ich sŕdc, vydýchla úľavou. Obrovský kameň jej spadol zo srdca a rozbitý na drobné kúsočky sa vytratil do neznáma. Nevšimla si dojatie na Tomášovej tvári, ani slzu, ktorú nemotorne utrel, tak, aby ju nikto nezbadal. Odkašľal, v snahe nadobudnúť stratenú istotu a dúfal, že keď prehovorí, hlas sa mu nezlomí.

„Zajtra ráno pošlem niekoho do Trenčína, nech privedie Markusa a vášho synčeka. A druhý posol pôjde ku kráľovi. Je načase, aby sa tento kruh uzavrel. Nech všetci môžu nájsť šťastie a vnútorný pokoj. Či už ľudia z panstva, ktorý v neistote vyčkávajú, čo prinesie zajtrajšok, alebo Markus, ktorý sa iste týra myšlienkami o tvojej smrti."

„A čo Gabriel? Iste ma ani nespozná. Už je to takmer pol roka, čo som ho nedržala v náručí. Tak veľmi mi chýba. Cítim, že moje srdce ostalo s nimi, to nekonečné prázdno v mojom vnútri ma o tom presviedča každý deň." už viac nevládala zadržiavať plač. Hlasno vzlykala a ani Alžbetino materinské náručie ju nemohlo utíšiť. Dokonca aj Tomáš vstal a pohladil ju po medených vlasoch, ktoré pripomínali horúci kov. Zdvihla hlavu a uprela naňho uslzené oči.

„Ale no táák... Čoskoro ich opäť uvidíš. Hlavne, že všetko kráča dobrým smerom. Doteraz si neplakala, tak už to nejak vydrž. Šetri si slzy, keď sa objavia, vtedy aj moria budú len biednymi mlákami." pousmial sa a prešiel k dverám, „Hneď teraz začnem s nápravou. Nech majú veci rýchly spád. Vo všetkom Boh nám pomáhaj!" vyslal prosbu k Pánovi a vyšiel do noci. Potreboval byť chvíľu sám. Obával sa sĺz, ktoré by mohol preliať. Nebol zvyknutý plakať, ani pred svojimi najbližšími nie. A teraz? Dúfal, že sa konečne domov vráti muž, ktorý by mu mohol byť synom i vnukom. Nechcel si pripúšťať možnosť, že sa veci môžu pokaziť a jeho radosť opadne tak rýchlo, ako stúpla.

Odmietavo pokrútil hlavou. To sa nestane. Aj keby mal on sám vysadnúť na koňa a hnať sa do Trenčína. A ak by ho aj nenašiel, rozobral by kameň po kameni, prehľadal každý les, či jaskyňu, len aby utrápenej dievčine priviedol muža a Likave toho najspravodlivejšieho pána.

***

Sneh, ktorý začal poletovať z nebies krátko po ich rozhovore prerástol v hustú snehovú metelicu. Posol, ktorého chceli vyslať do Trenčína, musel počkať, kým sa počasie neumúdri. Agnes to zarmútilo. Dúfala, že už jej nič nebude stáť v ceste, ale ako sa zdalo, osud ju chcel poriadne potrápiť. Alžbeta sa ju snažila zamestnať tým, že z medového cesta piekli veľké medovníky rôznych tvarov alebo vypekali znamenité košíčky z krehkého cesta, ktoré plnili mandľovým krémom. Budú dodávať štedrovečernému stolu hojnosť. Tomáš im priniesol z hory borovicové vetvičky a ony dve nimi vyzdobili ich príbytok i sieň hradu. Všetko dýchalo vianočnou atmosférou a ľudia sa radovali v očakávaní narodenia Božieho Syna, ktorý mal vykúpiť ich duše. Sviatky oslávili všetci spoločne v priestranej dvorane, kde vládla priateľská a sviatočná atmosféra. Jedla a pitia mal každý dosť a všetky deti dostali sladké koláčiky. V ich očkách boli hviezdičky šťastia, tak zriedka zhliadnuteľné počas bežných dní. Len Agnes sa oči leskli slzami. Myslela na Markusa a Gabriela. Ako asi trávia Vianoce? Kam sa podeli, keď jej dom zničili? Otázky, na ktoré odpovede nepoznala ju trýznili každou chvíľou bolestivejšie. Jej malý chlapček už iste podrástol, určite obdarovával okolie svojim detským smiechom a prvé Vianoce trávil bez tej, ktorá ho celým srdcom ľúbila od chvíle, kedy sa dozvedela o tom, že vôbec jestvuje. Taká silná bola láska matky, ktorá utrápene prežívala každučký deň, až kým sa sneh nezačal topiť a posol s listom, na ktorom bol Tomášov podpis, prešiel hradnou bránou a hnal koňa smerom na západ. Už stačilo len jediné, vyčkávať. Deň, čo deň vychádzala na hradby a hodiny pozorovala, kedy sa na kopcoch objaví jazdec, nesúci dobré správy.

Alžbeta ju vždy uprene pozorovala a čudovala sa, že sa dievča od žiaľu ešte nepominulo na rozume. Zvládla toľko rán v podobe krutosti a závisti ľudí a nič ju nezlomilo tak, ako neprítomnosť priskoro opusteného dieťaťa. Práve kŕmila hydinu, keď kútikom oka zazrela Agnes bežiacu z hradieb. Rukami si pridržiavala sukňu a utekala tak rýchlo, až jej z kučier skĺzol biely čepiec a vlasy za ňou zaviali ako fakľa. Pohľadom našla Tomáša a šikovne sa uhýbajúc ľuďom, ktorí jej stáli v ceste sa prebojovala až k mužovi, ktorý za dreveným stolom postaveným na slnku, ktoré nebolo typicky zimné, ale neskrývalo ani prísľub tepla, zručne narábal s dlátom a pod jeho starými dlaňami vznikali predmety dennej potreby. Vystrašila ho, keď k nemu dobehla a rukami sa oprela o hranu stola a snažila sa polapiť dych.

„Čo sa deje, dieťa?" oslovil ju s obavou v očiach a dláto s nedokončenou prácou položil na stôl.

„Jazdec je na úbočí. Konečne nám nesie správy!" zvolala vzrušene a ledva ovládla túžbu, hodiť sa kastelánovi okolo krku.

„Len si pekne sadni. Aby si ešte z toľkého behu neochorela." podpichol ju jemne a ona ho poslúchla. Stále sa však neposedne ošívala a vo chvíli, kedy jazdec prešiel bránou, opäť sa postavila. Tomáš ju jediným pohybom ruky vrátil späť do sedu a sám podišiel k poslovi.

Mladík, nesúci správy, zoskočil z koňa a vybral sa v ústrety staršiemu mužovi. Nahol sa k nemu a do ucha mu pošepol niekoľko slov. Agnes sa to nepozdávalo, pretože sa jej zazdalo, akoby Tomášovou tvárou preletel tmavý tieň. Oči mu stmavli, radosť vyhasla. Unavene dosadol na dubovú lavicu a tvár si zložil do dlaní.

„Markus...a môj syn....čo...čo sa im stalo?" spýtala sa šeptom so slzami v očiach. Nevedela čo čakať a srdce jej prestávalo biť, keď si predstavila to najhoršie. V hlave sa jej rodili rozličné závery. Čo ak zistili, že neumrela a vyvŕšili svoju krutosť na jej milovaných? Nikto iný, jedine ona bude zodpovedná za ich osudy. A pridobre vedela, že bez nich nebude môcť žiť.

„Po tvojom odchode žil u istého Ondreja a jeho ženy a krátko po Novom roku odišiel do Poľska. Chcel začať nový život na inom mieste, chcel vraj to najlepšie pre vášho syna..." Tomášov hlas sa zlomil, nedokázal pokračovať pri pohľade na zúfalstvo vpísané v každej črte mladej ženy, ktorej sa sen o šťastí práve rozbil na tisíce kúskov. Prv než ju stihol zachytiť, padla na kolená uprostred nádvoria a vysoké kamenné múry, ktoré boli svedkami zvratov mnohých osudov po celé stáročia sa stali pozorovateľmi srdcervúceho plaču, ktorý odplavil aj tú poslednú nádej.

Neuškodí dej ešte trochu zamotať. :)