38.kapitola

647 72 7
                                    

Barbora stála na hradbách a hľadela na mesto, ktoré tma postupne halila do svojho temného plášťa. Spúšťala sa naň pomaly, pričom v diaľke ešte bolo možno zahliadnuť ohnivé slnko strácajúce sa za horizontom. Kráľovná pohľad upierala na panorámu, no v skutočnosti nevidela nič z krás rodiaceho sa večera. Bola stratená v myšlienkach, alebo skôr v určitej myšlienke, ktorá jej nedala pokoja. Vystrašila ju a zmiatla. No slová, ktoré sa k nej rinuli zo všetkých strán boli nepochybne pravdivé. O uväznení mladej liečiteľky už vravelo celé mesto. Dokonca musela niekoľkokrát zahriaknuť slúžky, ktoré o tom neustále kvákali, neuvedomujúc si rozsah ľudského nešťastia. A neušiel jej ani zlomyseľný úsmev jej spoločníčky Márie Ignis. Tvárila sa však, že si ho nevšimla. Od Agnesinho uväznenia prešli dva dni a ona ju ani na okamih navypustila z mysle. Nechcela si ani len predstaviť, čo musí to úbohé dievča prežívať. Najradšej by sa bola rozbehla do domu kata, ktorý už teraz pohlcovala tma, ale vedela, že proti richtárovi je bezmocná. On bol sudca v meste a ona sa mohla za osud dievčiny jedine modliť. Vtedy jej napadla myšlienka, ktorá ju zasiahla ako blesk a vzápätí si v duchu vynadala, prečo ju to nenapadlo skôr. Zbehla z hradieb. Strážnikov, ktorí pred ňou padli na kolená, pozdravila len nepatrným kývnutím hlavy a ponáhľala sa do komnát kráľa. Vybehla po množstve schodov, vlečku šiat jemne podvihla, aby sa jej ľahšie kráčalo a premýšľala, ako odvôvodní kráľovi svoju zvláštnu žiadosť. Ako víchrica vtrhla do jeho pracovne.

Žigmund sedel za stolom a medzi hromadami úradných dokumentov ho bolo sotva vidieť. Zdvihol tvár, pripravený čeliť opovážlivcovi, ktorý narušil jeho súkromie, ale keď sa stretol s nešťastným pohľadom svojej manželky, zmohol sa len na nechápavé zdvihnutie obočia. Prv než jej niečo povedal, pozdvihol k ústam džbán a napil sa neriedeného vína. Neobťažoval sa naliať si ho do čaše. Opakom dlane si zotrel víno z hornej pery a brady a postavil sa, aby pobozkal ruku svojej manželke.

„Čo ťa sem privádza moja drahá? Nebodaj sa ti zažiadalo mojej spoločnosti?" spýtal sa lišiacky a pritiahol si Barboru za vrkoč bližšie k sebe. Prekvapene vykríkla a on sa len pobavene zasmial. Páchol vínom, ktoré sa v posledných dňoch stalo jeho jediným spoločníkom. Jeho správanie sa od návratu z Budína zmenilo, nepochybne pod vyplyvom hroziacej vojny, ktorej by sa najradšej oblúkom vyhol.

„Chýbala si mi Barbora. Tak veľmi si mi chýbala." zamrmlal takmer nečujne a pohladil ju po hebkom líci. S použitím o niečo hrubšej sily ju pritisol o stenu a perami zablúdil k prsiam, ktoré sa po pôrode zväčšili.

„Pane, prišla som za vami s prosbou." vytisla zo seba ustráchane. Kráľ zdvihol hlavu z výstrihu šiat a zadíval sa jej do tváre. Chvíľu ju skúmal a potom od nej o kúsok odstúpil.

„Ani chvíľu to nepočká?" spýtal sa a bez čakania na jej odpoveď ju ťahal k výklenku. Sadol si na lavicu vystlanú kožušinami a Barboru si obkročmo uložil na kolená. Žiadostivými rukami jej vošiel pod sukňu a pohládzal mäkké biele stehná. Poddala sa. Od poslušnej manželky sa to očakávalo. Tíško znášala nie príliš jemné dotyky. Keď do nej však vtrhli jeho drsné prsty, vykríkla. Žigmund si jej výkrik vysvetlil ako rozkoš, a preto nečakal a hrubo do nej vnikol. Prirážal hlboko do jej krehkého vnútra a spomedzi pier mu unikali slastné vzdychy.Odrazu zastal a pevne ju zovrel. Bol koniec. Chvíľu vyčkala, kým opojenie pominie.

„Manžel môj, teraz ma vypočujete prosím?" spýtala sa tíško, ale v hlase jej nechýbala náležitá dávka naliehavosti. Žigmund len prikývol, čím jej dal najavo, že počúva a tak spustila:

„Moja priateľka, tá čo ma zasväcovala do umenia liečiť, sa ocitla vo väzení. Je to však nespravodlivé a len vy môžte zmeniť neprávosť, ktorá sa inak nepochybne udeje." začala, dúfajúc, že jej slová rozohrajú citlivú strunu v kráľovom srdci. Žigmund otvoril oči a skúmavo sa na ňu zadíval.

„Chceš odo mňa, aby ju pustili?" spýtal sa udivene a nadvihol husté obočie. Neváhala a do vlasov mu zasiala drobné bozky, priložiac mu drobnú dlaň na hruď, kde mu pohrávali svaly. Odtisol ju od seba a dlhými krokmi prešiel po izbe, pričom jej nevenoval ani jediný pohľad. Barbora si však nepripúšťala možnosť, že by jej prosbu mohol odmietnuť.

„To dievča je mi veľmi blízke, prosím vás, nedovoľte, aby sa jej niečo stalo." modlikala Barbora, avšak neodvážila sa priblížiť k nemu, len pozorovala ako sa mu čelom ženú chmáry od horúčkovitého premýšľania. Napokon zastal a obrátil sa k nej s rukami založenými za chrbtom.

„Som kráľ a nemôžem si dovoliť zníženie do takej úrovne, aby som zachraňoval nejakú sedliačku." povedal ľahostajne a pri pohľade na zúfalstvo v Barborinej tvári, sa radšej odvrátil k oknu.

„Ona nie je len kadejaká sedliačka, je to vzácna bytosť, ktorá zachránila životy mnohým ľuďom." snažila sa ho presvedčiť Barbora.

„Môj názor už vieš. Choď!" kývol rukou smerom k dverám a sadol si za stôl s úmyslom pokračovať v neodkladnej práci.

„Odídem až keď mi sľúbite, že jej udelíte milosť." preriekla tvrdohlavo Barbora, zastala pred jeho stolom a prstom prešla po kovanom svietniku, ktorý sa topil v horách včelieho vosku.

„V tom prípade tu budeš stáť večne." odvetil jej s rastúcou zlosťou. Pôvodne mal v úmysle trochu ju potrápiť a potom, pre radosť v jej očiach, by dal to dievča omilostiť. Ale to, čo nenávidel a voči čomu bol zaujatý, bola ženská panovačnosť a ich neposlušnosť voči mužom.

„Žigmund prosím vás..." pokúsila sa ešte o posledný výpad a neubránila sa slzám, ktoré jej stiekli po lícach. Nezvykla ho oslovovať menom, ale dúfala, že sa tým dostane bližšie k jeho srdcu.

„Povedal som nie, Barbora a bolo to moje posledné slovo. Teraz už bež!" zahrmel a prestal vnímať jej prítomnosť.

Barbora zarazene stála, neschopná uveriť tomu, že jediná nádej na ktorú sa spoliehala, vyhasla. Zvrtla sa a vybehla z jeho komnát, bez toho, aby sa s ním úctivo rozlúčila, tak ako to prináležalo jeho postaveniu. Zbehla po schodoch, vedúcich z Matúšovej veže a márne sa snažila zastaviť bezmocné slzy, ktoré jej máčali tvár. Nedokázala sa zmieriť s myšlienkou na Agnesinu smrť. Nedokázala prijať skutočnosť, že vyhasne život tej, o ktorej mohla ako o jedinej vo svojom živote povedať, že jej bezhranične dôveruje.


Táto časť nebola príliš jemná, ale dúfam, že aj napriek tomu ste ju dočítali až do konca. Budem vďačná za všetky votes a komentáre, ktorými ma obdaríte :)

Dotyk ohňaDonde viven las historias. Descúbrelo ahora