Dotyk ohňa

23.kapitola

Už takmer zabudol aký nádherný je svet z nadhľadu konského chrbta. Užíval si pokojnú jazdu na čele kráľovej družiny .Tá sa tiahla ďaleko za ním a na jej koniec ani nedovidel, pretože sa strácala za hradbou stromov a kríkov vlniacich sa do zákruty. Stromy boli odeté do farieb ohňa, teplými odleskami červenej, žltej a hnedej chceli ľudí oklamať ilúziou tepla, avšak  vzduch bol chladný a plnohodnotne jesenný. Sychravý vietor sa dostal Markusovi pod nedbalo zaviazaný plášť a on sa otriasol v snahe zahnať zimu. Rukavice si vytiahol vyššie na lakte a ľavou rukou si pritiahol plášť tesne ku krku. Od rána premrzol a to čo spočiatku nevnímal, pretože bol unesený krajinou, to sa teraz dostavilo s dvojnásobnou razanciou. Naviac, keď už slnko pomaly, ale s istotou kráčalo k cieľu svojej púte a jeho lúče dávali posledné dotyky tepla farebnej krajine. Odkedy vyrazili z Trenčína bol ako vo vytržení. V Budíne bol ako chlapec, krátko po korunovácii Žigmunda za uhorského kráľa, ho tam vzal otec, ale vtedy ocenil skôr ruch miest ako pokoj a krásu , tak dokonalej prírody. Krátko poobede za zastavili v Trnave, kde sa k ich sprievodu pripojil barón z Rothensteinu. A odvtedy sa nezastavili. Kráľ chcel do večera prejsť bránou Pozsony.

            Dorazili, keď tma už celkom zahalila svet. Družina sa ledva vliekla. Aj tí najmocnejší chlapi boli utrmácaní cestou. Držali sa však plánu, ktorý si kráľ predsavzal, že na druhý deň k večeru budú v Budíne. A tak hnali kone, nedali im vydýchnuť a to všetko len k spokojnosti kráľa. Koč s ozbrojencami nechali ďaleko za sebou. Kráľovná dorazí do Budína neskôr a nocovať bude za bezpečnými múrmi kláštora.

            Hostinec v Pozsony bol však pripravený na ich príchod.  Obrovská budova uprostred mesta, s veľkými okenicami obrátenými do ulice a maľovaným štítom, nad dverami, ktorý aj pri najslabšom poryve vetra zavrzgal. Bola na ňom vyobrazená kráľovská koruna svätého Štefana, prvého kráľa Uhorska, ktorá mala na vrchu povestný vykrivený krížik.  Nad korunou sa skvel jasno červený nápis „Zlatá koruna" .Hostinský vyšiel privítať kráľa spolu so všetkými čo v hostinci pracovali. Kone ustajnili šikovní paholkovia vzadu vo dvore, kde za priestrannou krčmou boli hospodárske budovy a stajne. Nie však kamenné a udržiavané ako hostinec Chlapom z kráľovho sprievodu však na pohodlí nezáležalo. Dostali piva a medoviny, koľko im hrdlo ráčilo a nemali núdzu ani o mladučké krčmárky, ktoré im ochotne posedeli na kolenách a skrátili dlhé chvíle. Po spríjemnenom závere dňa, spánok prichádzal rýchlo.

            Markus bol prekvapený, že napriek únave, ktorú cítil, sa len nepokojne prehadzoval a jeho spánok zanovito obchádzal. Pritiahol si plášť vyššie, zakryl si ním hlavu, ale nakoniec sa len s hlbokým povzdychom posadil. Chlapi okolo neho spali spánkom spravodlivých. Ich hlasné chrápanie sa ozývalo celou hospodárskou budovou, ktorá sa túto noc stala ich spálňou a jeho napadlo, či práve to chrápanie nie je príčinou jeho nespavosti. Potichu sa postavil, poodchýlil dvere, ktoré ako tichý spojenec vôbec nezavŕzgali a vykĺzol von. Oprel sa o stenu z drevenných dosák, ktorých fugy vypĺňala slama a pohľad uprel na nebo.  Hviezd na nej bolo neúrekom, bude veterný deň, pretože obloha sa v ich striebornom ligote topila. A tam v tom ligote hviezd odrazu zbadal iskry zelených očí. Úlomky jej šťastného smiechu, keď ju bozkával. Všetko sa mu vynáralo pred očami, hviezdy sa stratili a zostala len jej tvár, každý detail živo vpísaný do jeho mysle. Bolo jasné, prečo nespal. Bolo to len a len pre ňu.

            Agnes sedela na lavičke pred domom. V rukách držala drobný krčiažtek, ktorý bol donedávna plný mlieka hojne osladeného medom. Jej myseľ sa však udatne bránila útokom spánku. Nechcelo sa jej ľahnúť do postele, objímať mäkkú kožušinu a myslieť na dotyk tých milovaných dlaní, na teplo jeho dychu,  na pevnosť jeho pokožky, pod ktorou boli pletence svalov, pohrávajúce pod jej prstami...

            Zhlboka sa nadýchla v snahe zahnať preč myšlienky, ktoré jej do líc vháňali rumenc. No ani po mnohých nádychoch sa nestrácali.

            „Ach, Markus.... vráť sa mi...sama to tu nevydržím." pošepkala zúfalo. Vzápätí si uvedomila svoju naivnosť. Bol preč sotva jeden deň. Nemôže jej takto chýbať. Jedine ak by to znamenalo jedno. Ľúbi ho.