Dotyk ohňa

19.kapitola

Silné búchanie na dvere ich zobudilo uprostred noci. Markus spiaci na lavici takmer spadol na zem a Agnes sa vyplašene posadila a v rýchlosti zapálila sviečku pri posteli.

„Kto je?" spýtala sa a v hlase jej zaznela stopa spánku. No rozrušený hlas, ktorý jej odpovedal spoza dverí ju okamžite prinútil vyskočiť z postele.

„Agnes to som ja Pavol obuvník, moja žena, musíš ísť so mnou." jeho hlas bol zúfalý a ona otvorila dvere, avšak opatrne, aby neuvidel Markusa. Ožiarila ho svetlom sviečky, ktorú držala v rukách a všimla si jeho utrápenú tvár a šediny, ktoré mu od ich posledného stretnutia pribudli.

„Čo je s tvojou ženou?" spýtala sa, no vedela, že je zle. Pavlova Mária bola v štvrtom mesiaci tehotenstva a keď ju naposledy stretla, nevyzerala priveľmi dobre.

„Už od rána neudrží nič v žalúdku a má veľké bolesti." chytil jej ruku a kŕčovito ju zovrel, „Agnes, ja o ňu nesmiem prísť. Čo deti?" Agnes by si nikdy nepomyslela, že uvidí tohto muža so slzami v očiach.

„Len sa oblečiem." povedala a zavrela pred ním dvere. Markusovi rukou naznačila, aby bol ticho. V okamihu bola oblečená a v košíku mala rôzne liečivá a bylinky. „Potom ti poviem." prehovorila tíško smerom k Markusovi a vytratila sa z domu.

Bola prekvapená, že Pavlovi bez problémov otvorili bránu, ale asi sa zľutovali nad jeho zúfalým rozpoložením. Keď ju doviedol do izby, v ktorej ležala Mária, Agnes sa až zakrútila hlava. Chorá ležala na posteli, bledá a spotená, celé telo sa jej chvelo a vyčnievajúce brucho sa črtalo pod tenkou prikrývkou. Okolo postele stálo päť drobných detí, z ktorých najmladšie ani nedočiahlo na matkinu ruku, položenú pozdĺž tela.

„Prečo ste k nej pustili deti?" spýtala sa Agnes a nemohla sa vyhnúť pobúreniu vo svojom hlase.

„Spávame v jednej izbe, kam som ich mal dať?" spýtal sa a bezradne pokrčil plecami. V tej chvíli si Agnes uvedomila, že nebyť ženy v dome, všetko by bolo hore nohami.

„Odveďte ich do kuchyne. Musím sa na ňu pozrieť. Prečo ste vlastne nevolali lekára?" obzrela sa ponad plece na Pavla, ktorý súril deti von z izby. Najmladšie vzal na ruky, pretože sa rozplakalo, chcelo zostať s mamou.

„Lekára? Z čoho by sme ho asi zaplatili? Remeslo nejde, lekár je drahý. A naviac, iba by jej pustil žilou. Niet nad tvoje lieky, Agnes. Nech si cirkev vraví čo chce, lieky nie sú hriech a ty si anjelom od samotného Boha."

Agnes jeho slová potešili, bola rada, keď vedela, že je potrebná, že môže pomôcť alebo zachrániť ľudský život. Neuznávala tvrdenie, ktoré ľudí pobádalo k tomu, aby nebrali lieky, aby neuznávali bylinky, ak sa vraj človek vylieči bez pomoci, má to tak byť a ak zomrie je to vôľa Božia. Ona si myslela, že ani vôľa Boha nie je všemocná, mohol ju však prejaviť podľa toho, či liečenie bolo úspešné alebo nie. Bola si vedomá svojich kacírskych myšlienok, ale ani keby akokoľvek chcela, nedokázala by sa ich vzdať. A ona nechcela. Keby teraz nestála pri Márii a nechala by všetko len na Jeho vôľu, do rána by tu už nebola.

Vybrala z košíka viacero kvapiek, ale najprv musela prehliadnuť. Nepáčila sa jej tá biela, ba až popolavá farba. Chytila jej dlaň a zistila, že je horúca a spotená. Mária mala horúčku a to, že v sebe neudržala tekutiny ani jedlo, znamenalo, že onedlho zomrie na vyprahnutie. Nebude mať v sebe dosť tekutín na zachovanie života. Vbehla do kuchyne a z vedra nabrala dosť čistej vody, Pavlovi prikázala,aby dal zovrieť vodu a doniesol jej ju do izby. Najprv do vody namočila handru a dala jej ju na čelo. Druhú handru namočila a priložila jej ju k dopraskaným perám. Mária pootvorila ústa a tak prehltla zopár kvapiek tekutín, ktoré tak veľmi potrebovala. Takýmto spôsobom do nej po troškách dostala dostatok tekutín. Trvalo to dlho, ale musela byť trpezlivá. Do vriacej vody, ktorú jej do izby priniesol obuvník vhodila zmes bylín.Nechcela sa zameriavať na nič konkrétne, pretože netušila nič o pôvode choroby. Odhrnula prikrývku a ucho priložila k brušku. Chvíľu počúvala a pod svojou dlaňou dokonca cítila pohyby bábätka. Bolo v poriadku. Teda problémy nie sú vyvolané úmrtím novorodenca a nadchádzajúcim potratom. Bola rada, že dieťatku sa nič nestalo. Opatrne chytila Márinu hlavu a zaklonila ju dozadu. Otvorila jej ústa a sviečku dala bližšie aby lepšie videla. Keď dobre videla jej hrdlo, hneď vedela, čo je príčinou choroby. Mala ho škaredo zapálené a hnisavé. Len netušila čo spôsobilo vracanie. Do vody preto k ostatným bylinkám prihodila väčšie množstvo šalvie, paliny a centálie.

Nevedela koľko času pri nej strávila, ale horúčka pomaly klesala a aj spánok mala pokojnejší. Dýchala pravidelne a keď sa prebrala vypila veľa čaju. Bol nepriateľne horký, ale to nebolo podstatné. Dôležité bolo, aby žila. Do rána opäť pokojne prespala a Agnes vedela, že akokoľvek nebezpečne to vyzeralo, jej život nebol ohrozený. Cítila sa vyčerpane, keď vošla do kuchyne a dobre jej padol chlieb s maslom a medom, ktorý pred ňu Pavol položil.

„Jedz!" prikázal jej. Sadol si za stôl a rukou si unavene prešiel po krátkych prešedivelých vlasoch. Deti pospali na dlážke jedno vedľa druhého ako drobunké červíčky. Zdalo sa, že ich nič nemôže vyrušiť. „Čo je s mojou Máriou?" spýtal sa a čelom mu prebehol tieň.

„Bude v poriadku." odpovedala a keď zbadala otázku, čo sa mu zračila v očiach, dodala: „Aj to malé." Bolo viditeľné aký balvan mu odpadol zo srdca. Čo by si počal s piatimi malými deťmi? Usmial sa a v očiach sa mu zas objavili slzy.

Onedlho už Agnes odchádzala. Vonku bolo svetlo a brána bude otvorená. Dnešný deň z nej nebude nijaký osoh. Už teraz ledva stála na nohách.

„Zajtra sa na ňu prídem pozrieť. Tento liek jej dávaj ráno aj večer, vždy pár kvapiek. A ver jej čaj zo šalvie, paliny a centálie. Ak nevyvráti jedlo, stačí ak uvaríš šalviu. To bude znakom, že žalúdok už má pokojný." vysvetľovala a on horlivo prikyvoval. Mária bola mladá a silná. Agnes nepochybovala, že to zvládne. Pavol jej do rúk vtisol mincu, no ona ju vrátila späť a odmietavo pokrútila hlavou. Vybehla z domu a nevedela sa dočkať pohodlia svojej teplej postele. A taktiež Markusa, pomyslela si v duchu a šibalsky sa pousmiala.